Pridaj svoj názor

Dvojaká spoločnosť

  • 9 June 2015
  • krkavec
Je skupina konzumných individualistických zombíkov spoločnosťou?

Stretol som nedávno starú pani zo Švédska. Bavili sme sa o jej mladosti, o občianskom aktivizme, o sedemdesiatych rokoch veľkých zmien – bola to vtedy iná, slobodnejšia a ľudskejšia doba.

Vo Švédsku sú ale stále ľudia akísi ľudskejší, aspoň v porovnaní s našou krajinou. Ľudia sa tam tak neboja, neboja sa vyhodenia z práce, neboja sa zákonov... Dokonca sú si vedomí toho, že ak je zákon zlý, netreba ho dodržiavať. Aspoň nie v „civilnej“ spoločnosti – zákony sú totiž hlavne pre „verejnú“ spoločnosť. „Čo tým myslíš?“ pýtam sa – viacerí prítomní sme boli z takéhoto rozdelenia zmätení.

Starká vysvetlila, že „civilná“ spoločnosť sme my ľudia, ktorí sa poznáme, ktorí sme v styku a spoločne žijeme, napríklad na jednej dedine. Je to vlastne ľudová spoločnosť, keby to slovo „ľudový“ nebudilo dnes také rozpaky.

„Verejnou“ spoločnosťou myslela Švédka štát – spoločnosť osôb spravovanú úradníkmi a riadenú zákonmi.

Dnes nám na Slovensku na rozdiel od Švédska tieto dve oblasti akosi splývajú. Štát sa snaží zákonmi spravovať nie len veci verejné a verejný styk, ale prostredníctvom súkromného, občianskeho a rodinného práva nám zasahuje a upravuje aj vzťahy ľudské. Ľudskosť sa zákonite vytráca... Človek sa človeku do očí vysmeje: „Áno, dohodli sme sa, ale máš to na papieri?!“

Boli však aj u nás časy, a nie tak dávno, kedy štát ľuďom do vecí ľudských, susedských a obecných nezasahoval – a ak sa aj štát snažil, ľudia na tieto zákony „z vrchu“ nebrali ohľad. Ľud si sám spravoval svoje obce, podľa svojich vlastných pravidiel a práva obyčaje.

Nejdéle a nejúporněji se z původních složek někdejší svobodné společné držby půdy udržel „obecní“, společný majetek. V některých obcích zůstávají zbytky „obecního" společného majetku až do druhé světové války. O tomto společném vlastnictví rozhoduje obec, její samospráva. (...) Práce na obecním byla vždy příležitostí pro zvláštní slavnostnější společné chvíle. Společné hospodářské a sociální zájmy členu původní sousedské občiny nezanikly když občina přestala právně existovat jako instituce výrobní, ale zachovaly se v normách zvykového práva jako kolektivní odpovědnost za obec a v různých závazných formách sousedské výpomoci. Vzájemná sousedská pomoc při práci na poli, ve stáji, v zapřahování dobytka, v domácnosti, návštěvy nemocných, oblékání a pomoc při pohřbu mrtvého souseda, společenství smutku, opatrovaní starců, podpora chudých z obce byly samozřejmou nepsanou odpovědností jednotlivce vůči obci jako celku a vůči sousedům.Dr. Božena Filová, CSc. Československá vlastivěda III. Slovenská lidová kultura. Společenský a rodinný život. Str. 539

Skrátka, štát si čím ďalej tým viac ukusuje. Vpustili sme zákony a inštitúcie do našich ľudských životov a vzťahov. Ľudská spoločnosť sa nám rozpadá – a je nahradzovaná... Čím?

Zaslepene sme hrdí na ten individualizmus – veď nám nič neostáva, odmietajúc si priznať náš zúbožený stav. Kde sa stratila schopnosť tvoriť ľudskú spoločnosť? Možno je ľahšie poprieť, že vôbec jestvovala a zamietnuť ju pod koberec spolu so zlyhaniami štátneho socializmu...

Avšak – nemusíme sa vzdať samosprávy, osobnej ani spoločnej. Nemusíš sa vzdať svojho života a prispôsobiť sa zákonom, nemusíš byť ľudský zdroj vyciciavaný štátom a korporáciami... Nemusíme byť nariadeniami a programami podmienené stroje...

Švédsko nám to dokazuje – nemusí to takto byť. Je možná miera – medzi „spoločnosťou“ a spoločnosťou – medzi štátom a ľudskosťou.