Pridaj svoj názor

Bosý lesom

  • 24 June 2015
  • krkavec
Našľapovať treba prirodzene celou plochou chodidla, nie krajom päty ako sme zvyknutý z nosenia topánok.

„Bosý lesom – v sile som,“ bežím lesom, spievam si, zariekavam. Je to zvláštny pocit, úplne nový vnem. Diví, oslobodzujúci a zároveň hraničný – musím byť veľmi obozretný, sústredený. Vnímam okolie – som sústredený nie na nejaký bod mimo mňa, ale na celý svet. Na môj príbeh, ktorý vediem po cestičke vnímajúc korene, kamienky, vlnenie lesa a svieži vzduch.

Lesný chodník v Moravskom krase. Lístie, štrk, miestami udupaná vlhká hlina, miestami zo zeme vystupujúce zuby ostrých kameňov. Otvára sa predo mnou jaskyňa, vchádzam dnu – zas úplne nový vnem. Bosý v jaskyni. Hmatám tápajúc v temnote chodidlami, šľapami cítim Zem. Cítim dno, vnútro vlhkej matky.

Je to už dlho, čo som si zvykol nosiť okuliare – od pohnutého obdobia na základnej škole – keď som sa čeliac duševnému násiliu vzdelávacieho ústavu ako chlapec uzavrel. Stiahol som sa do seba a od vtedy nevidím dobre do diaľky. Krátkozrakosť, vravia tomu, a pohotovo ti predpisujú okuliare. Tie človeka zachránia a zároveň dlhodobo udržiavajú chorý stav: Bránia očiam pohnúť sa znova na poriadok, keď sa duša a duch s násilím vyrovnávajú a uzdravujú sa. Oči sú oknami do duše a okuliare ti bránia plne sa otvoriť. Odkladám ich. Pomaly, pozvoľna, dnes trochu, zajtra o kúsok viac, kráčam skrz svoje medze, bežím.

Boso lesom bežím a vnímam okolie. Kĺžem pohľadom po stromoch, lístí a kamennej cestičke. Ja vidím! Aj bez okuliarov – pomaly sa to znova učím. Učím sa vnímať svet – celistvo, celou bytosťou, otvorene, smelo! Nepadajúc tunelom okuliarov k jednému bodu v cudzom cieli. Neunikajúc pred tým, čo je – naopak – vnímajúc beh, sústredený na svoj stred sveta, na práve prebiehajúci okamih. Keď sa na chvíľu stratím – kamienok na ceste mi to pripomenie.

Svet je bezprostredný a ja som nahý. Bez prostriedkov, bez pomôcok a ochrán. Holou nohou, holým okom – som. V sile som.