Pridaj svoj názor

10 následkov povinnej školy

  • 5 June 2015
  • krkavec
Chceš zmeniť svet? Uč deti...

Základnou školou sme prešli všetci. Je pravdepodobné, že nás to nejak poznačilo – ale keďže poznačení sme všetci, ťažšie rozoznať následky. Jednoducho: sme normálni. Po­vinné trávenie nášho detského a mladého veku v školskej lavici sa pre nás stalo normálnym.

Je toho veľa, čo by sa dalo škole vytknúť. Možno je škola vlastne nutným zlom, bez ktorého by sme sa neza­obišli. Neboli by sme vzdelaní, úspešní, nemali by sme budúcnosť. Škole teda vďačíme za to, akí sme. Spochyb­niac školu, ako by sme spochybnili samých seba. To nie je príjemné. Možno preto je taká malá vôľa školstvo ozdra­viť. Aké účinky na teba škola vlastne mala?

Nutné zlo

Vycvičili ťa podriadiť sa „nutnému“ zlu? Z nejakého zvlášt­neho dôvodu si bol totiž vinný a povinný do školy chodiť. Napriek tomu, že si v nej možno nevidel zmysel. Nikto ti to uspokojivo nevysvetlil, bol si skrátka okol­nos­ťami a⁠ ná­silím donútený.

Predurčená dráha

Naučili ťa uprednostňovať zlo, ktoré poznáš, pred neurči­tosťou neznáma? Z opakovaného trápenia sa v škole sa stá­va zvyk. Koľaje vychodené každým dňom školskej do­chádzky sú hlboké. Čo leží mimo nich? Aké sú iné cesty? Prebúdza sa v tebe strach z neznámeho? Veď, keď tá ces­ta, ktorú poznám a vybrali ju pre mňa moji dobrí rodi­čia a štát, je takáto útrpná... Aké asi musia byť tie os­tatné?

Slepá poslušnosť

Vycvičila ťa škola k slepej viere v pánov? Pani učiteľka totiž vie lepšie, čo je pre teba dobré. Rukami jej prešli už stovky podobných. Oproti tomu, ty si nič. Nevieš nič o⁠ školstve a⁠ o⁠ tom, ako to v štáte chodí. Nezáleží na tom, že o sebe vieš všetko. Nezáleží na tom, že najdôležitejším človekom v⁠ tvojom mladom slobodnom veku si ty, tvoj príbeh, pocit, tvoj čas a život sám. Vycvičili ťa a ty si pre­stal veriť sebe, svojmu citu, skúsenosti a svojím snom?

Lenivosť a nuda

Spravila ťa škola lenivým a pasívnym? Deti sa hrajú. Sú živé. Hra je prirodzený spôsob poznávania, skúmania sveta, duchovného a duševného rozvíjania, rastu, do­spie­vania. Pre deti sú prirodzené voľné spoločné pohy­bové hry. Ak ti však niekto tieto hry zakáže alebo ak sa k nim ako dieťa vôbec nedostaneš? Ak si pod zámienkou vzde­lávania násil­ne pripútaný k lavici? Buď sa prispôso­bíš a⁠ prijmeš, že skutoč­né učenie je práve toto počúvanie učiteľa a čítanie z⁠ knihy – alebo vzdoruješ. Tvoj duch sa zaprie a ty sa začneš nudiť. Často je tvoj od­por taký silný, že prerastie k⁠ vše­obecnej lenivosti – už sa ti nechce nič. Ani sa hrať? Ešte že tu máme násilie, to ťa k práci prinúti.

Úplatky

Vycvičili ťa k prijímaniu úplatkov? „Sprav, čo ti kážem a⁠ do­staneš odmenu.“ Platí to pre psov a rovnako tak cvičíme aj naše deti. Vyrastú z nich slobodní šťastní sa­mosprávni ľudia? Alebo ustrašené, spútané a podlízavé psi? Odmena a⁠ trest: Postupne sa naučíme, že len vtedy sme dobrí a⁠ hod­notní, keď po našom konaní nasleduje ohodnote­nie či úplata. Vzdávame sa tak svojho vlast­ného úsudku, svojho svedo­mia, citu a súcitu.

Výsledkom je sebestredná a⁠ bezohľadná honba za odmenami: za znám­kami, za peniazmi, za uznaním, za majetkom. Rozpadajú sa nám vzťahy, zomie­ra príroda. Ľudská dôstojnosť, láska, dôvera, zdieľanie a spo­lupráca sú v roz­klade. Kam sa ženieme?

Zmysel učenia

Presvedčili ťa, že učenie znamená snažiť sa, trápiť sa, čítať, počúvať a zbierať známky? Učenie však nie je o⁠ prijímaní a⁠ preberaní myšlienok. Skutočné učenie nepre­bieha v⁠ la­viciach a ani v mysli a v predstavách, ale v⁠ žitej skutoč­nosti. Múdrosť nie je súhrn poznatkov, ale hĺbka skúseností a⁠ zážitkov spojených s týmito poznat­kami. Bez priamej skúsenosti nie sme učení ani vedomí, sme len namys­lení.

Nie čítanie a⁠ po­čúvanie predstáv iných nás robí múd­rymi. Na­opak: vzájomná spolupráca, hry, skusy a zážit­ky nás učia ži­votu. Čo ak sa však bojíš skúšať nové, čo ak sa bojíš spraviť chybu? Trestali ťa v škole za chyby zlými známkami či poní­žením pred ostatnými?

Predstavy a pravda

Vpečatili do teba, že predstavy sú prednejšie pred skutoč­nosťou? Že to, čo je napísané v knihe, či to, čo si myslí učiteľ, je pravda – bez ohľadu na to, čo cítiš, vnímaš, vidíš a⁠ vieš ty? Následkom takejto viery v predstavy je násilie: nú­time skutočnosť, aby sa podriadila našej viere. Nútime deti, aby sedeli v školských laviciach bez ohľadu na ich záumy. Odmietame, neprijímame ich spätnú väzbu. Ne­uznávame dôsledky, ktoré majú naše predstavy na na­šu bu­dúcnosť. Školstvo zlyhalo. Dokážeš si to pripus­tiť?

Rozšírenie obzorov

Potlačila škola tvoju prirodzenú schopnosť učiť sa? Skutoč­né učenie prebieha na hrane poznaného a⁠ nepoz­naného, na hranici oblasti pohodlia. Až prekonaním strachu z⁠ neznámeho zažiješ a skutočne sa naučíš niečo nové: Prekonávaš svoje obzory, rastieš a rozví­jaš sa.

Ak však povinná škola trestala prešľapy? Ak tak na hraniciach tvojho sveta vystavala pevný obranný múr? Už prijímaš len naučené frázy; bez rozšírenia vlastných obzorov, bez pochopenia sú­vislostí, bez uvedomenia si násled­kov? Ustrnul si, neschopný sa učiť, meniť, rásť? Život je zmena a ty si stratil schopnosť žiť?

Celospoločenské postihnutie

Si krivý, neduživý, krátkozraký, strnulý, namyslený, na­pätý, detinský, obmedzený, uzavretý, či zábudlivý? Bol si nútený hrbiť sa v lavici a bolo ti zabránené prirodzene sa telesne a duševne vyvíjať?

Zakázali a obmedzili ti voľnú hru s kamarátmi? Uza­vreli ťa do súťaživej skupiny rovesníkov, od ktorých sa nemáš čo naučiť? Zverili ťa namys­lenej pani učiteľke? Tlačili títo do teba predpísané predstavy o svete?

Vo výsledku si ustrnul a v odpore si sa uzavrel do seba? Zúžil sa ti obzor, zhoršil cit a vnímanie? Už neveríš samému sebe? Si nikto... Alebo si niekto? Pre­bral si ten vzor? Stal sa z teba ten pán a teraz „učíš“ druhých? V do­brej viere násilím šíriš choré vzory povinnej školy ďalej?

Strata vlastného života

Obrala ťa škola o vnútornú bytostnú slobodu? Tak dlho ťa známkovali, posudzovali, chválili, trestali a nálepkovali – až si sa stal od názorov pánov a okolia závislý? Pripravili ťa o vlastné vnútorné pohnutie k ľudskému dobru? Stratil si zdravé sebavedomie, svoj životný stred, svoje ťažisko?

Vedomie aj slobodu však stále máš! Je zvláštne, že sebestrednými sa stávame práve vtedy, keď stratíme náš skutočný ľudský stred, vedomie seba – a vidíme už len predstavy od­mien a prívlastkov, za ktorými sa bezo­hľadne pachtíme. Za vidinu uspokojenia v budúcnosti zapredávame to jediné, čo máme: súčasnosť. Vlastne tak prichádzame o svoju bu­dúcnosť.

Máme tú moc

Chyba nie je len v škole a v učiteľoch. Na súčasnom stave máme podiel všetci. Všetci sme totiž prešli povinným výcvikom a prepožičali sme naše mysle chorým vzorom. Už nie je čas sa vzájomne obviňovať, ohradzovať, súdiť a brániť. Je čas prijať stav vecí a očistiť sa! Pred nami leží nová ne­známa cesta. Vykročme smelo do neznáma! Do nového veku novej školy, ktorá bude nepovinná, slobodná a⁠ založená nie na papieroch, ale na ľuďoch: na vzájomnej dôvere, zážitku a vlastnej zodpovednosti.

Bojíš sa toho? Vec, že to nie je tvoj strach. Sú to smr­teľné obavy tých chorých vzorov, ktorými ťa ako dieťa v⁠ škole naplnili. Svet nie je zlý. Svet je svetlý a dobrý. Je hodný dôvery. Cesty sa otvárajú.