Pridaj svoj názor

Divé a zelené

  • 4 May 2015
  • krkavec
Šaláty z divých rastlín: kvietky, hviezdica a mladé lieskové listy s jogurtom; cesnačka, púpava a zubačka cibulkonosná na kyslo; kozia noha, hluchavka, kozlíček a opražené slnečničové semiačka s čiernou soľou a olejom.

Je to pár tisíc rokov, čo máme poľnohospodárstvo. Je to pár desiatok rokov, čo máme biele škrobové pečivo obsahujúce skoro samý škodlivý lepok.

Je to však asi sto tisíc rokov, čo sme tu ľudia na Zemi v podobe totožnej s dnešnou. Po túto dlhú dobu sme jedli, čo príroda dala. Sme všežravce a podobne ako iné všežravce, napríklad ako medveď či krkavec, sme schopní jesť všeličo. Napríklad vajíčka, mäso, orechy, zrná, ovocie, hmyz. Prevažnú časť našej potravy, rovnako ako dodnes potravy krkavcov a medveďov, však tvorí divé a zelené: zelené časti divých rastlín a ich kvety a korene.

Škrobov, tukov a bielkovín bol po túto dlhú dobu minulosti ľudstva nedostatok. Bolo treba vynaložiť veľkú námahu, aby sme sa k nim dostali – je len prirodzené, že sa v nás vyvinuli pudové sklony práve k týmto niekdajším vzácnostiam. Doba sa však zmenila: pudy našej plazej časti mozgu sú síce dobré, už nám však neslúžia. Premiera bielkovín a škrobov vedie k prietrži chorôb, ktoré z nás robia tupých nemocných otrokov... Nože si nájdime znova radosť nie vo normálnej niekdajšej výnimočnosti – ale v dnes výnimočnej prostej divokosti.

Púpava, hviezdica, kozia noha, mrlík, žihľava, hluchavka, sedmokráska, ďatelina, šťaveľ, kyslička, medvedí cesnak,  hrachor, mladé listy lipy, buka, brezy, koreň bodliaku, lopúchu, pýru – zoznam môže byť veľmi dlhý.

Niektoré chutia príjemne, väčšina však zvláštne. Aj ľadový šalát z obchodu by však chutil „zvláštne“, keby nebol pestovaný hydroponicky (na umelých roztokoch hnojív), ale v zemi, v zdravej pôde plnej živín, minerálov a života. Bol by horkejší a výraznejší.

Zelenina je to, čo sme v prevažnej miere vždy jedli. Taká žihľava je toho svedectvom – v slinách máme látky, ktoré rušia jej pŕhlivosť a nie je to náhoda, že tam sú.

Je to aj iný pocit, rastlinu si nájsť, požiadať lúku či les o jej život – a s úctou ju zjesť. Ani človeku nepríde, len tak ju do seba hodiť; naopak, dlho ju žujem, nech z nej mám čo najviac, keď už bola pre mňa obetovaná.

Dá sa to všetko spojiť. Nie sme odkázaní jesť ako naši dávni predkovia jeden týždeň iba pár druhov bylín a o ďalší týždeň, keď sa kolo roka posunie a v prírode vyrastú a vykvitnú iné, jesť potom iné. Máme bohatstvo, ktorým si môžeme chute dopĺňať, hrať sa a tvoriť: Chuť žihľavy si zjemniť a spríjemniť banánom či jogurtom... Niektorí to mixujú a odšťavujú, ja si rád zahryznem jedno s druhým či  premiešam s trochou oleja, semiačok, korenia, kefíru či syra do podoby šalátu.

Je to osviežujúce, spraviť si aspoň pár dní v roku  takýchto obradných, očistných. Vyjsť mimo krútňavu civilizácie a „nadýchnuť sa sviežeho vzduchu“: Jesť pár dní nie bežnú potravu, ktorá trávi nás namiesto toho, aby sme trávili my ju, ale stravu inú, prirodzenú.

Prirodzenosť lieči. Taká je vlastne podstata všetkých obradov, napojiť sa na prirodzený zdravý stav miery a mieru, na ten bájny čas mimo času, mimo rozumného priamočiareho náhlenia sa za pokrokom... 

Napájam sa na ten niekdajší bájny stav detského veku ľudstva v raji: Na ten vek prostého oddania sa divej skutočnosti Veľkej matky, ktorá nás nesie mrazivou prázdnotou Všehomieru. Cítim to! Teraz na jar je na to dobrá doba: Zeleného a mladého je všade bohatstvo a po zime, kedy nás to prirodzene vedie k jedeniu ťažších jedál, sa očista priamo núka – očista divým a zeleným.

Odporúčam dobrý článok s prehľadom a obrázkami: Jedlé rostliny – podrobný přehled

A tiež ďakujem Dobrodejovi za krásnu koncotýždňovku s divými smoothies a šalátmi na Bráne.

Značky: