Pridaj svoj názor

Vzťažná osoba

  • 17 August 2015
  • krkavec

Starám sa tieto dni o nášho psíka. Nedarí sa mi to. Je to hlavne otcov psík a pekný vzťah má aj s mamou a mojimi sestrami. So mnou nie. Nepočúva. Uteká. Neviem ho ovládať inak ako násilím a strachom – a nakoľko násilný až tak nie som, skôr to len hrám – a on to vie – má ma v labke. Robí si svoje.

Pozrie sa na mňa. Vie, čo chcem, že ho volám. Obráti sa a bežká si preč. Mňa to vytočí do zúrivosti. Krotím sa. Takýto stav som nezažíval ani sa nepamätám.

Kde to medzi nami viazne? Ako náš vzťah nastaviť inak?

Môžem ho naozaj zbiť. Potom bude ovládaný strachom a hrubou silou. Toto nechcem. Takže?

Keď dieťa príde na svet, točí sa okolo prvotnej osoby. Vzťahuje sa k nej. Táto osoba je jeho stredom sveta, k nej vzhliada. Tá preň tvorí bezpečný priestor chráneného kruhu. Tá je zdrojom sily, obživy, istoty, vedenia... Je to boh.

Pre psa je takáto vzťažná osoba vodca svorky. Mal by som to byť teraz ja, keď tu nik iný nie je.

Neprúdi to. Ako vlastne vyzerá náš vzťah? Môj vzťah so psíkom menom Enor?

Pes by mal robiť, čo poviem. Nesmie ma obmedzovať. Nesmie ma nikam ťahať. Nech je ticho, vadia mi jeho prejavy strachu či radosti. Vadí mi, keď mi niečo hovorí, mám pocit, že si vtedy do mňa zasahuje.

Vlastne sa medzi nami deje presne to, čo nemám rád v medziľudských vzťahoch. Napríklad vo zvyčajnom vzťahu učiteľ a žiak, keď učiteľ je nadradený pán, „ktorý s tebou husi nepásol“. Snaží sa ťa niečo učiť, niečo do teba silou tlačiť a usmerňovať ťa, ale vlastne ho v podstate vôbec nezaujímaš. Nechce ťa počuť – vymedzil sa, on vie všetko a ty si nič. On je pán (boh, násilný, súdiaci a trestajúci nebeský otec) a ty si... Pes.

Vlastne je to vzťah-nevzťah. Je to umelé násilné puto, ktorému chýba prirodzený základ. Skutočný vzťah je totiž obojstranný, nie jednostranný. Skutočný vzťah znamená vzájomne sa vidieť a cítiť. Ten učiteľ za katedrou však vidí iba svoje predstavy o tebe, zatriedil si ťa, onálepkoval známkami – a rovnako aj svet. On nevidí skutočnosť, vidí len svoje viery a predstavy zatriedené do povinných predmetov a vtesnané do osnov. V takomto nevzťahu to neprúdi. Ľudia sa nectia a nedokážu si dôverovať. Na pozadí sa hromadí strach a jediný spôsob ako napredovať je násilie. Duševné, telesné, zastrašovanie, manipulácia, podmieňovanie, trestanie, vyhrážanie, klamanie, zavádzanie, pútanie... Nič pekné.

Učiteľ si ťa púta tým, že ťa presvedčí, že bez známok a snaženia a podrobenia sa jeho násiliu si nič. Že si nič a až vzdelaním a poslúchaním možno niekým budeš... (Až vyrastieš, až... až... zomrieš a možno pôjdeš do neba.)

Ako sa však môžeš niečo naučiť od človeka, komu nedôveruješ? Ako sa ním môžeš nechať viesť?

Nejde to. Tak to spravíme len na oko. Prestierame. Hráme tú hru ale v podstate nespolupracujeme. Naučím sa na písomku a ďalší deň to neviem. Pes sa na mňa pozrie, keď veľmi revem poslúchne, ale inak si spraví svoje. Aspoň je úprimný. Vlastne aj učiteľov tá úprimnosť vytáča. Tá úprimná prostá reč tela.

Dnes to bolo už so psíkom dobre. Niečo som si uvedomil. Bol som naňho totiž včera veľmi zlý. Nezbil som sa ho, ale spravil som celkom divadlo. Vytočil ma. Potom som to spracovával a cítil výčitky. Doma som hľadal knihu o psoch, že si teda o výchove týchto zvierat dačo prečítam. Nenašiel som ju. Dobre bolo tak. Totiž, nie v knihe je odpoveď!

Dôvera.

Odpoveď v hĺbke duše viem a vždy som vedel. Len som sa jej zase raz chcel vyhnúť a obrniť sa predstavami z múdrej knihy. Obohnať sa múrom názorov vzťažnej osoby, osoby ktorej dôverujem, tej autority, toho autora, ktorého som nikdy nevidel. Knihe je možno ľahšie dôverovať, veriť... (Možno preto majú sväté knihy taký úspech.)

Prešiel som si prázdnotou a smútkom, temnotou. Niečo sa vo mne zrútilo a bolo mi ľúto. Seba? Enorka?

Už ho cítim.

Pochopil som, že aj ja sa od neho mám veľa čo učiť. Že vzťah je obojstranný.

Pochopil som, že násilie nemožno potlačiť.

Pochopil som, že kľúčom je dôvera.

Dôvera je bránou k mieru, k skutočnej spolupráci, k skutočnému vedeniu, vodcovstvu, rodičovstvu, učeniu... Bez dôvery je to len násilná povrchná hra strachu, kradnutia, donucovania, utrpenia, obetí a falošných autorít...

Hmm. Prečo sa u psíkov dôvera obnoví tak ľahko, keď človek otvorí srdce – a u ľudí to trvá niekdy celé pokolenia?