Pridaj svoj názor

Svet bude iný

  • 15 September 2015
  • krkavec
Tábor pri dedine Traiskirchen

Stojím pred múrmi bývalých kasární, dnes utečeneckého tábora blízko slovensko-rakúsko-maďarských hraníc. Prší a vonku pred táborom nie je veľa ľudí. Rozprávame sa s dvoma mladými chalanmi z Afganistanu. Sú tu už dva-tri mesiace, vyzerajú dobre, sú slušne oblečení, bystrí, hovoria anglicky. Majú za sebou dlhú cestu, ktorá stála ich rodiny celý majetok. Čo teraz? pýtam sa. Mlčia. Práve dnes Nemecko uzavrelo hranice. Počet 800 tisíc ľudí, ktorých sa Nemecko rozhodlo prijať, je už skoro naplnený - v táboroch majú teraz 600 tisíc utečencov a zrejme veľa ďalších ešte príde, kým sa hranice nepodarí zabezpečiť.

Vlastne nikto presne nevie, koľko týchto do Európy prúdiacich ľudí vlastne je a kde ich koľko bude zajtra. Vlády nespolupracujú, veci sa menia z hodiny na hodinu. Správy máme z prvej ruky - sprevádza nás indický kuchár, veľmi žiarivý a krásny človek, a jeho rakúsky priateľ Manfred. Emrich už týždeň pre utečencov z vlastnej vôle varí. Je schopný prísť na miesto, kde ľudia uviazli a sú hladní, a za pár hodín s priateľom a s pár dobrovoľníkmi z radov utečencov navariť a nasýtiť tisícky. Varí to, čo Arabom chutí, za zlomok ceny oproti tomu, čo stojí rakúska nemocničná strava, ktorú títo utečenci dostávajú v táboroch.

Sú tu aj ženy a deti, dospelých chlapov však vonku mimo tábor nevidno. Títo ľudia tu sú prvou vlnou, sú to tí bohatší, stredná vrstva, často rozhľadení a študovaní. Mohli si dovoliť prevoz, nešli celú cestu pešo. Niektorí sa zviezli aj krížom cez Maďarsko, vraj to utečenca vyjde asi na 1000 Euro. Vlastne celý ten tok ľudí z Afriky a Blízkeho východu je výnosným obchodom. Na utečencoch bohatne predovšetkým nenávistný islamský štát (ISIS). Prevoz utečencov podnecujú práve oni a robia tak s vidinou ovládnutia a islamizácie Európy. Vedia, čo robia - čím spravia podmienky v rozvrátených moslimských krajinách horšími pre život, tým viac ľudí je ochotných zaplatiť majetkom a vzdať sa všetkého, aby sa dostali do zasľúbeného Nemecka. Ich sen však vybledol dnešným dňom. Kvóta je naplnená. Na ceste ostali milióny. V Jordánsku, Turecku, Macedónsku, Rumunsku a Maďarsku ostali trčať približne štyri milióny utečencov. Toto sú zväčša tí chudobnejší a zúfalejší. Nachádzajú sa v nepredstaviteľne horších podmienkach ako vidíme my tu v Rakúsku. Odhad je, že do konca roka ich sem k nám príde asi milión.

A my v Európe? Už dávno sme zanevreli na naše hodnoty. Ak vôbec za niečo Európske hodnoty niekedy stály. Veď civilizovaná Európa vlastne od základu stavia na panstve a poddanstve, na vykorisťovaní ľudských a prírodných zdrojov. To bohatstvo a rozkvet, ktorý tu zdanlivo máme, zhorkne pri predstave ozbrojených, duchovných a hospodárskych ťažení, ktorými si Európa a USA spravili zo zvyšku sveta vazalov. Máme ešte vôbec ducha? Či sme už len bábkami v hre peňazí a papierov, zákonov a predpisov, inštitúcií, médii a viery v pokrok - tej viery, že všetko je najlepšie, ako môže byť. Vlastne sa možno len misky váh pohli. Tá Európa, ktorá kolonizovala, vykorisťovala a sústreďovala bohatstvo iných krajín, sa ním prežrala a otupela. Namyslení páni zmrzli v nevedomom strachu pred silami všehomieru, ktoré prirodzene smerujú k rovnováhe. Koľkí z nás sú schopní vidieť príčiny a dôsledky - a koľkí sa dokážu pozrieť za ne a uzrieť ten bájny svetlý svet? Ten zdravý stav slobody, spokojnosti, mieru, ľudskosti.

Slovensko je v tom možno nevinne. Je to asi tisíc rokov, čo sme boli postupne podradení a zotročení a veľa z nás v priebehu dejín ušlo za lepším osudom mimo našu krajinu. Na Slovensko arabskí utečenci nikdy nechceli a ani my ich (česť výnimkám!) nechceme - EÚ nás však včera pritlačila: buď povinné kvóty, koľko utečencov musíme ako Slovensko prijať, alebo koniec Schengenu - zatvorenie hraníc. Páni z Bruselu nás vydierajú, sú násilní, nútia, nepočúvajú, nechcú pochopiť. Nevidia nás. My Slováci sme dobrí tak, aby nás využili.  Kedy si to uvedomíme? Kedy si to uvedomia oni? Že sú stále uviaznutí v násilných, vojnových vzorcoch myslenia? Že aj v Európe máme stále vojnu - aj keď sa už otvorene a krvavo nebojuje?

Pri tábore zastávajú raz za čas autá, ľudia nesú utečencom jedlo a hmotnú pomoc. Takých ľudí, ako je Emrich, je však príliš málo. Príliš málo z nás chápe, že keď sú už utečenci tu, už sú našou súčasťou a neostáva nám nič iné, ako ich prijať. Napätie, rozpor, strety a vojny by prišli práve vtedy, ak by sme ich odmietli. Ak by sme odmietli prijať skutočnosť, že tu utečenci sú. Vtedy by sa ocitli v podobnej bezvýchodiskovej polohe ako u nás Cigáni. Výzvou je prijať skutočnosť - prijať to, že náš svet sa nenávratne zmenil.

Moji priatelia sa sem za týždeň znova vracajú. So zámerom dobrej nálady, s hrncami, potravinami a hudobnými nástrojmi. Bude to ťažké, ale inú cestu ani ja nevidím.

My sme strojcami svojej budúcnosti. Práve teraz. Rozpamätáme sa na našu pohostinnosť? Na schopnosť prijať druhého napriek jeho odlišnosti - pretože práve táto nás môže obohatiť a spraviť celistvejšími a silnejšími? Áno, je to bremeno, ktoré prichádza - a o to viac zabolí ten náš vlastný kríž obmedzenej výlučnosti, nadradenia a nepochopenia, ktorí si sami nevedome a útrpne nesieme.

Čo to bude stáť mňa? Naučiť sa povedať v pravú chvíľu nie a v pravú áno. Smelo sa pozrieť skutočnosti do očí. Vedieť si ustáť svoje hranice a zároveň a dokázať otvoriť, cítiť, súcitiť.

Byť poddaným je neprávosť a väčšia je byť pánom...

Dokážeme obrodiť nášho slovenského ducha? Nadnárodne? Ľudsky a ľudovo? Táto zem už dávno nie je naša - vždy tu žil celý pestrý kruh bytostí, nie len my páni, my čistí, správni, civilizovaní (a bieli). Sami sme tu len hostia v tomto čase na tejto Zemi.

Je čas zmien. Otvoríme sa im? Či ich poprieme a necháme sa nimi v svojej nevidomosti, strnulosti a uzavretosti rozdrviť?

Objímam Emricha z Indie, lúčim sa s Rakúšanom Manfredom z Dúhovej rodiny. Je možné, že sa čoskoro znova stretneme.