Pridaj svoj názor

Slnovrat a obroda sveta

  • 20 December 2015
  • krkavec
Obrázok maľovala Ivana Szabóová ©

Práve som sa vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúry dom v⁠ dedinke pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spo­loč­ných obradov, rozhovorov, hostiny a hudby. Vianočný stromček sme nemali – bolo to v⁠ znamení skôr nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.

Tento čas okolo Vianoc je výnimočný. Najviac noci, najkratší deň. Možno zato to pomenovanie Vianoce a dnes už menej známe slovo Kračún. Slnovrat – vracia sa Slnko – staré akoby dokonalo a s ním starý rok. Novým ránom po­vstáva Slnko nové a dni sa začínajú predlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Ježiško – nejde teraz o⁠ kresťanstvo, o socializmus či o naše pôvodné staré báje, ide tu o skutoč­nosť, že kolobeh sa uzavrel. Slnko skonalo a⁠ zároveň sa rodí. V náručí Matky Zeme sa rodí nový život, nové kolo...

Rodí sa nové

Nepoškvrnené počatie! Hej, je dôležité, aby sme sa očisti­li... Aby bol nový rok čistý. Dakedy sa dokonca týmto dňom od­púšťali dlhy, aby sme ako ľudia a susedia mohli začať znova načisto, od začiatku, priateľsky... Púšťame, odpúšťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Pra­jeme si, sme priatelia!

Vítame sa, zdravíme sa, objímame, blahoželáme... Vo Svite sa rozprávame o gazdovskej obrode, aj o dáv­nych krvavých dejinných udalostiach, ktoré, vtedy ak sú za­mlča­né, odsúdené a vytesnané z nášho vedomia, hrozia, že sa zopakujú... Celkovo je však veselo, hráme na píšťa­lách, tan­cujeme v spoločnom kruhu. Obradne sa dymom čistíme, ví­tame bábätká, čo tento rok prišli na svet. Vítame ich bystrou vodičkou, vľúdnym prajným slo­vom a⁠ silou pies­ne: Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú! Na štyri strany sa obradník otočil, zem pod nohami a⁠ nebo nad hlavou pocítil. Opísal, očiaral okolo kruh – ten posvätný kruh ochrany. Kruh sveta.

Obraz sveta

Svet má svoj stred a svoje hranice. Má začiatok a koniec a⁠ zároveň je akosi večný, čas presahujúci. Svet je svetlý. Je to kríž-kráž v kruhu rozpínajúci sa na štyri strany a po osi hore a⁠ dole. Je to svarga a za jej ochranným krajom: tam je neznámo, neistota, temnota, zmätok...

Veď ten obraz sveta poznáš, slovenský, ctený, posvät­ný obraz bo­hat­stva: Aj na minciach ho máme. Ochranný kruh držia po stranách vrchy a na tej hore v strede rastie strom života, v⁠ podobe viacramenného kríža predstavuje os sveta. Svet je vlastne poriadok, je to usporiadanie po­lôh a smerov, postáv a postojov, bytostí a⁠ vzťahov...

Život je však zmena, prúd a pohyb. Vstúpi nový cudzí prvok, niečo sa zmení, či niečo odíde. Prižení sa nevesta? Narodí sa dieťa? Zo ženy sa stane matka? Na­stúpi zima? Otec odcestuje? Poriadok sveta sa naruší. Niečo už nese­dí, neladí, neprúdi, viazne. Vzťahy sa napí­najú, hromadí sa na­pätie, tlak, možno úzkosť. Svet je krivený, trhaný, cez praskliny uniká sila... Pukliny nás vzájomne vzďaľujú a⁠ vr­hajú tiene – skrze ne sa nevidíme, necí­time... Svetlo sa na zlomoch sveta lomí, divne zrkad­lí, tratí... Vstupuje boj, rozpor, choroba, temnota.

Obriadenie

Svet sa musí preusporiadať a zahojiť, znova sa sceliť a⁠ za­členiť to nové, to cudzie, čo čas priniesol. Je to prirodze­né a má to svoju zákonitosť: Začlenenie zmeny väčšinou prebieha na štyri po sebe nasledujúce doby.

Črtou prvej doby je popieranie zmeny a predstieranie poriadku. Tvárime sa, že je stále všetko v pohode či do­kon­ca tomu pev­ne veríme, aj keď skutočnosť je už iná.

Druhá doba býva v znamení zápasu. Skutočnosť zmeny je teraz už nepre­hliadnuteľná, cítime ohrozenie, zmenu však stále neprijí­mame. Bojíme sa a bojujeme. Myslíme si, že zmena odíde a vráti sa bývalý poriadok. Väčšinou však naša snaha prine­sie len ďalšie zmeny...

Tretej dobe je vlastná práz­dnota. Je to zvláštny prah. Konečne sa vysilení voľky-nevoľky vzdá­me, poddáme sa temnote, oddáme sa neznámu. Matica pred­stretých pred­stáv sa rozsypala. Naše očakávania aj nároky inú k zemi. Už nič nie je, ako sme si mysleli, že je, že bude… Pokora. Priestor nášho ducha sa vyprázdnil.

Oddaní sme padli k zemi, ku skutočnosti, k⁠ tomu, čo je – k Pravde Všehomieru. Práz­dnota, ničota, smrť? Prázdnota je však priestor, miesto pre pohyb, pre zmenu, pre vstup a začlenenie nového prvku, pre pre­usporia­danie, pre stvorenie nového! Niekedy stačí pár čaro­vných slov. Prekvapení vnímame zázrak: Úľava? Uvoľnenie? Smiech? Tá smrť bola ozdravná! Napätie sa uzemnilo, pred­stavy sa rozpustili, duše sa očistili... Do svieža! Sme iní a svet je zrazu iný.

Štvrtou dobou ožíva nový svet v novom zdravom usporiadaní, kde sa znova vzájomne otvárame, prepájame a⁠ cítime, kde sme celiství a vzťahy s našimi blízkymi sú zase raz na poriadku. Sme jedno a cítiť tú bájnu lásku – je to slávnosť – teraz je svet zase celý, svetlý. Cítiť mier.

Môžeš mi veriť, nemusíš. Nedá sa to sprostred­kovať slovami, len zažiť.

Život je zmena

Čas však nesie zmeny, kolo sa ďalej točí a my si zase raz uvedomíme, že niečo už len predstierame. Doba sa opäť zmenila. V priebehu života sa ti svety menia. Ako bábätko sa rodíš do sveta, kde ty si stredom a tvoja matka sa okolo teba točí – ona je zdrojom potravy, nehy, lásky, spoloč­nos­ti. Neskôr sa objaví otec a dieťa už chodí, už je to ono, ktoré sa okolo rodičov točí.

Svet predškoláka je už iný… A svet dospievajúceho? Ten sa už netočí okolo neho samého, ani okolo rodičov, okolo tých ústredných akoby božských po­stáv otca a⁠ mat­ky. Mladý človek spoznáva iných otcov, iné matky, iné posta­vy a názory. Spoznáva, že jeho svet nie je jediný, že je ich mnoho, že sú rôzne. Svetov a stredov je veľa, dotý­kajú sa, narážajú... Za­čína sa boj!

Niekdajší detský svet sa narušil, upadol do zmätku a⁠ temnoty. Hádky s rodičmi, ťažkosti, svojvôľa, súperenie, pokúšanie hraníc, smútok, neistota, skúmanie, učenie sa, upínanie, citové výkyvy – skrátka mladosť. Jeden svet skon­čil a v medziobdobí už nový sa črtá...

Teraz sa toho veľa rozhodne – kam ďalej životom, na aké chodníčky sa mladý človek dostane? Možno nezvlád­ne poskladať rozbité svety, možno ukrivdený na svojich rodičov zanevrie. Možno sa spozná ako jednotlivec, ako bezohľadný sám sebe pán – ako boh, ktorý môže, čo chce, alebo skôr: na čo má peniaze a čo sa odvá­ži si pred­staviť, zaslepene a bez ohľadu na tých, ktorí mu dávajú život...

Proroctvá konca

Možno práve tu sme ako ľudstvo, teraz keď sme si prestali ctiť Matku zem a pred bohom Otcom sa radšej chránime opaľovacím krémom. Sme v tretej dobe? V kríze, v zmät­ku, boji? Čo je nám sväté? Čo je svet? A tá nasledujúca doba? Tá toľko razí prorokovaná? Apokalypsa, koniec dejín? Post­faktuálna post­moderna? Globálny klimatický a⁠ ekologický tobogán? Čo nasleduje? Veď my vieme...

Tú bájnu štvrtú dobu si stále pripomíname v⁠ roz­právkach, vo zvykoch, v obrazoch ľudového duchov­na.

My sme svet! Všetci sedíme okolo spoločného ohňa, okolo spoloč­ných darov, hostiny, okolo zdroja. Všetci sme si rovní v odlišnosti, cítime, ctíme a ceníme si našu rôz­norakosť – veku, postojov, úloh, názorov, tiel či poslaní…

Veď to nie je nič cudzie či nové, je nám to prirodzené! Kolo bytostí! Vo vzá­jomnej odlišnosti sa dopĺňame a⁠ obo­ha­cujeme. Každý vieme a vidíme niečo iné, iný ná­zor, inú polohu a úlohu máme, v inú stranu sveta sa pozeráme… Polohy sa menia, vzťahmi sa v tanci, v prúde, vo víre života držíme – súznieme, spievame, pracujeme, bavíme sa, spoločne tvoríme... V dôvere máme najväčšiu silu, sme celok, kruh. Tu sme si blízki, tu láska prúdi v⁠ zladení. V⁠ bájnom čase mieru držíme svet.

Slávnosť

Hlavne teraz na prahu zimy je to potrebné: v medziobdo­bí smrti a zmätku, zmeny a prechodu. Menia sa ročné ob­dobia a mení sa celý rok. Stretli sme sa v období temna, stretli sme sa pod Tatrami, stretli sme sa kvôli oslave! Slovíme, slávime, svietieme, svätíme! Zišli sme sa ako priatelia, objí­mame sa, prajeme si, vítame sa, prijímame sa. Sceľujeme rozťatý rok, spájame koniec so začiatkom. Ducha s dušou. Premosťujeme zmenu, prajeme si silu, v⁠ dobrom vplývame na tento jemný nový začiatok.

Je to výzva, pretože v temnote vystupujú temné veci. Na Slnovrate v spoločnosti priateľov to ide ľahko, vo vlast­nej rodine ťažšie... Do Svitu sme si naše rodinné bôle neťa­hali, nechali sme ich doma. O pár dní na štedrý večer však budú rany s nami pri stole. Ustojíme to? Budú tieto sviatky príjemné? Alebo sa zopakuje krútňava na­pätia, snahy a rodinných hádok... Našim predkom dakedy pomáhali ob­rady, keď sa pomyseľne a obrazne čistili, obriadili dom pred sviatkami, umyli nie len okná bytu, ale aj svojej duše... Pus­tili predstavy, nechali za­zlievania za sebou, pustili krivdy, napravili, odpustili... Nech je začiatok čistý, veď sa vlastne máme radi! Veď sa nemusíš správať podľa mojich predstáv – každý sme jedi­nečný a názor a svet dieťaťa je rovnako cen­ný ako názor a⁠ svet dospelého – aj keď majú odlišnú váhu. Každý máme rany a zasluhu­jeme si úctu, citlivosť, zhovievavosť... Veď sa nám toho za veky zmätku v dušiach nakopilo. Je na čase prijať, čo sa stalo, prijať svoj stav, náš stav. Totiž: až to, čo je plne prija­té, môžeš pustiť – oprostiť sa, očistiť sa – a⁠ vykročiť ďalej. Budúc­nosť nemusí byť zápas, ani trpný výsle­dok okolností! V uvoľnení sa stávame tvorcami.

Naši dávni predkovia vedeli, že keď nebudú robiť ob­rady, tak nové Slnko nevyjde a nastane temnota, zmätok, koniec sveta... Vedeli, že svety sa začínajú a končia – veď hádam všetky báje o stvorení sveta hovoria aj o jeho zničení, o zmätku, o kríze... Tak práve s ňou máme doči­ne­nia práve teraz. Držme si svetlo v srdci, držme svet! Lebo keď tak nespravíme, keď sa nám to nepodarí, tak naozaj skončíme v temnote, tápajúc a blúdiac v tme ako nevido­mí, nevedomí, uviaznutí. Slnko nevyjde – to Slnko v našej duši... Tieto dni sú dobou vhľadov, veštenia, čarovania – teraz máme moc ovplyvniť budúcnosť.

My sme tí tvorcovia svetov! Utvorme si priestor tem­notou a smrťou. Presvieťme svet svojím vedomím, prij­mime našich blízkych s pochopením. Ctime Slnko, drž­me si ho v srdci, stojac pevne v oddaní Zemi, skutočnosti!