Pridaj svoj názor

Ako sa učiť s ľahkosťou?

  • 25 February 2016
  • krkavec
Uvoľňovanie obmedzení

Ako si sa naučil hovoriť? Chodiť? Bolo to namáhavé? Trápil si sa? Musel si sa do toho nútiť?

Prirodzene prebieha učenie samovoľne a je radostné. V prírode je žiaduce, aby sa tvor učil neustále – a príroda to zabezpečila: učenie nám robí radosť! Prirodzene si dokonca pamätáme všetko, čo sme kedy zažili.

Možno to znie dnes neuveriteľne: Učenie a prirodzené a radostné a ľahké a samovoľné? Dnes však už nežijeme v prirodzenom prostredí.

Umelé učenie nie je skutočným učením. Čítanie kníh, počúvanie prednášok a kázní a učenie sa naspamäť poučky a názory iných – toto nie je ozajstné učenie. Je povrchné a bez súvislosti s nami, so skutočnosťou, so životom. Pre život je málo platné, leda pre dobrú známku či umelé uznanie – a prirodzene nám toto učenie priamo radosť nerobí. Ak predsa niečo radosť spraví, tak tá odmena... Učíme sa pre život, či pre úplatky?

Mal som pred sebou štátnice. Už druhý raz. Prvý raz som ich nedal. Teraz som sa pripravil neporovnateľne lepšie: naučil som sa – a predovšetkým som veľa popracoval na svojom vnútornom nastavení. Z výsledku úprimne žasnem. Delím sa s vami o svoj spôsob učenia :)

Duševná a duchovná príprava

Len polka práce je zvládnutie požadovanej látky. Druhá polka je duševná a duchovná príprava – správne naladenie, nastavenie, prístup a pohnútky. Týmto začnem a rozvediem to:

  1. Základ je stotožniť sa s prianím látku sa naučiť. Možno je ten titul sen mojich rodičov a nie môj, možno moja duša túži po niečom úplne inom... Ale – pre pokoj v rodine mi to treba nejak už dokončiť, keď som už zvládol tie tri roky... Vlastne to nie je také zlé. Tejto škole vďačím za vysokoškolský život, za krásne zážitky, za čas sám na seba, za samostatnosť, za odpútanie sa a nájdenie seba v novom svete. Teraz sa nastavujem tak, aby to hnutie sa učiť vychádzalo zo mňa, z môjho vnútra – aby som sa učil nie kvôli niekomu druhému, ale úprimne a zvnútra, v mojom vlastnom záujme.
  2. Ďalším krokom je spraviť si dostatok priestoru pre zmenu, pre pohyb. To skutočné učenie, učenie s pochopením súvislostí, učenie, ktoré je pre život a ktoré robí radosť, je totiž zmenou, zmenou celej mojej bytosti. Nová látka je plne začlenená, pochopená a ja sa mením. Pre zmenu sú nutné tri predpoklady: priestor, bezpečie a sila. Priestor si viem spraviť: spravím si čas a pokoj na učenie. Bezpečie súvisí v s dôverou, s dôverou v seba, v to, že to tentoraz zdarne spravím, keď sa správne pripravím, sústredím a budem konať. Silu som už získal – tým, že som si našiel zdravý prístup k učeniu: Keď pohnutie vychádza zo mňa, prirodzene sa otvára cesta nadšeniu a vnútornej sile. Naopak, keď sa učím pre niekoho druhého, z donútenia, alebo ak sám seba nútim bez toho, aby som s tým bol vnútorne plne stotožnený, tak o silu prichádzam. Silu získava ten, kto ma donútil, je to vlastne taký upírsky vzťah. Ak sa musím nútiť sám, tak som v podstate necelistvý a cez rozpory, cez praskliny a napätie v mojej bytosti mi sila uniká a mizne... Takže: dostatok času a bezpečný priestor. Zmením celý môj priebeh dňa. Teraz sa sústredím v prvom rade na učenie k štátniciam, obmedzím rozptyľovanie, surfovanie po internete, vyspávanie, chodenie na pivo... A aj si dačo doprajem, napríklad sladkosti – nech sa aj moje vnútorné dieťatko teší, nech to nie je násilné, ale príjemné. Doprajem si aj radosť a uvoľnenie, s priateľmi, v prírode – dávam si však pozor, aby to bol oddych a nie únik – aby ma toto rozptýlenie neoslabilo, ale naopak, posilnilo. Dobre mi padne telom pohýbať či si zaspievať. Teraz som v inom stave, nie v bežnom a plne si to uvedomujem.
  3. Dobré je využiť podporu skupinového poľa a vedomia. Ja som sa s mojimi spolužiakmi osobne stretol až tesne pred skúškami, nakoľko som bol v zahraničí – ale v informačnom veku a na fakulte informatiky sú aj iné možnosti. Napríklad Facebook :) Poprosil som ľudí, čo sa spoločne stretávali a vypracovávali si otázky o nahrávky z ich stretnutí. Mimo množstva postrehov a vhľadov mi hlavne pomohlo to prepojenie na nich, nacítenie ich samých, načítanie skúseností. Zrazu sa to učivo stalo oveľa rukolapnejšie, živšie a skutočnejšie.
  4. Dôležité sú dobré podklady, nie len tie slovené (slajdy, skriptá, prednášky, videá), ale aj tie žité (skúsenosti, život, prax). Na nete sa človek dostane k hromade materiálov a dobré je si všetko na začiatok preletieť práve v súvislosti s očakávanou podobou skúšky a tiež v súvislosti s vlastným zážitkom a neskorším zasadením znalostí do života. Dať si veci do súvislosti so mnou samým, s mojimi skúsenosťami a s mojou budúcnosťou. Týmto znalosti akoby ožijú a stávajú sa vedomosťami – a ja sám som oveľa viac pohnutý ponoriť sa do učenia. Je dôležité zistiť si, čo presne je očakávané ku skúške, nie len podľa pokynov, ale riadne sa do toho vžiť. Umelé prostredie skúšky býva veľmi odlišné od skutočného použitia vedomostí v živote. Pri písomkách je dobré dostať sa k otázkam z minulých rokov a pri ústnych štátniciach, mimo zoznámenia sa so skúsenosťami spolužiakov, je výborné ísť tam a naživo si to pozrieť. Štátne skúšky bývajú verejné a človek tam môže prísť, sadnúť si dozadu a vlastne sa tak začleniť do prostredia a načítať si komisiu a pole. Potom je oveľa menšia pravdepodobnosť, že človeka niečo zarazí alebo že sa nechá rozhodiť. Spoznajúc, o čo ide, cítim sa prirodzene oveľa bezpečnejšie a uvoľnenejšie.
  5. Keď už je môj cieľ ukončiť školu zosúladený s celou mojou bytosťou, s duchom aj dušou (s vedomím aj podvedomým), môžem sa oddať pocitu a vedeniu. Môžem sa nechať viesť. Ráno tesne po zobudení bývam najčistejší a vtedy mi prichádzajú vhľady a cítim, k čomu ma to tiahne. Pozorujem svoje pocity a pohnutia a ukazuje sa mi, čomu ešte treba dať pozornosť, aby som skúškou zdarne prešiel. Dokonca ma takto v oddaní moje podvedomie v noci zvyklo budiť a ja som získal dve tiché pokojné nočné hodinky na učenie a zároveň som sa aj dobre vyspal. Dakde som čítal a potvrdzuje sa mi, že keď človek v noci spí na dva razy potrebuje dohromady o hodinku menej spánku. Vlastne všetko, čo tu radím, mi nejak prišlo, buď priamo ako vnuknutie z podvedomia, alebo skrze niekoho či niečo v mojom okolí, kam mi prišlo zamerať svoju pozornosť.

Keď sa dnes ľudia v živote trápia, býva to podľa mňa spôsobené práve rozporom vo svojom vnútri. Vlny života prúdia podľa predstáv, na ktoré sa sústredíme, ktoré sme si vytvorili, či ktoré sme prijali. Keď sa ocitnem medzi dvoma protichodnými predstavami, keď je predstava mojej duše (sen) v rozpore s predstavou môjho ducha či okolia, dostávam sa do rozporu, to tlaku, úzkosti či napätia. Rozorváva ma to, väzím a ťažko sa mi hýbe, každá zmena je namáhavá. Posledné roky zažívam, že život nemusí byť stŕpnutý a útrpný, že život je naopak vo svojej podstate radostným tancom. Aj keď sa deje kadečo, v uvoľnení cez zmeny prechádzam s ľahkosťou a moje podvedomie ma vedie okolo prekážok. Naopak utkvelé predstavy mi môžu brániť prekážku obísť a nútia ma sa o ňu rozbiť, či nejak s vypätím prejsť, končiac zbytočne vysilený a zničený. Osobne mi veľmi pomáha sa s každou telesnou očistou očisťovať aj od svojich utkvelých predstáv. Sprchujem sa studenou vodou a nahlas si pri tom prajem: „Púšťam a zmývam všetko, čo mi už netreba, všetko, čo ma ťaží a púta. Ďakujem.“ Na rozviazanie vzťahov a cudzích predstáv je výborný zase ohník. Poprosím ho o uvoľnenie, predstavím si, ako rozpúšťa zauzlenie, rozkladá ho na pohol a dym, ako ten „chuchvalec“ mizne – spálim pri tom nejakú vec, čo mám spojenú s týmto vzťahom. Vzťah sa neruší, len sa čistí od predstáv. Často pálim svoje vlastné vyčesané vlasy ako všeobecné čistenie minulosti a niekedy sa zameriam na niečo určité a spálim nejaký papier či papierik, čo sa s tým spája. Pomáha to!

Zvládnutie látky

Teraz môžem pristúpiť k samotnému učeniu. Ale badám: Nechce sa mi! Lenivý som! Nedá sa mi sústrediť, myseľ mi uniká, som duchom neprítomný. Už tretí raz si čítam tú istú vetu a stále neviem, o čom je. Čím viac sa snažím, tým je to horšie. Som v napätí, prestávam si veriť, dôverovať. Tratí sa pocit bezpečia. Ešte viac sa nútim: Veď ja musím! Musím to spraviť, musím sa to naučiť!

Tadiaľto ale cesta nevedie. Možno by som to nejak na silu predtlačil a možno tú skúšku s vypätím aj spravil, naučené by som však veľmi rýchlo zabudol. Odpor totiž budí odpor. Keď tlačím a tlačím, v okamihu, ako povolím, nastupuje spätný ťah. Všetko násilím naučené sa vymaže. A najbližšie sa mi bude učiť ešte ťažšie.

Je však aj iná cesta. Cesta uvoľňovania obmedzení. Obmedzenie je práve tá zábrana, čo mi bráni, aby som látku vstrebal samovoľne, radostne, aby som sa učil prirodzene a s ľahkosťou si vec v pravú chvíľu vybavil. Obmedzenie je zábrana, ktorá vo mne vznikla na základe predchodzieho silenia – je to odpor voči učeniu, ktorý sa prejavuje namáhavým rozpamätávaním sa, lenivosťou, únikom do nevedomia, rozptyľovaním, odkladaním na poslednú chvíľu, nudením sa, zabíjaním času, obavami, zovretím... Je to známka, že nie som v pocite dôvery a bezpečia. Uvoľňovanie obmedzení je spôsob, aby postupne spriechodniť to zovretie prúdu učenia spôsobené odporom. Spôsob je veľmi jednoduchý:

  1. Rozoznám najvýraznejšie obmedzenie. V mojom prípade je to odpor k skúšaniu pred tabuľou a odpor ku všetkému, čo len vzdialene pripomína matematiku. Ak sa tieto dva odpory stretnú, napríklad pri štátnicovej otázke o kryptografii, som stratený. Zovrie ma to tak, že zo seba nedostanem súvislú vetu – skrátka: okno. Toto sa mi stalo v lete a preto som štátnice na prvý raz nespravil.
  2. Využijem obmedzený priechod do najväčšej možnej miery. Pri váženom zachmúrenom docentovi mi pôjde odpovedať na otázku veľmi ťažko. S mojím otcom je to podobné, ale predsa je to priechodnejšie, tak si to nacvičím najprv s ním. Alebo radšej ešte skôr so spolužiakom. Je veľmi dôležité, aby som zacítil správnu mieru, aby som sa cez ten úzky priechod, ktorý necháva obmedzenie, práve dostal – aby prúd začal prúdiť. Keď začne prúdiť, obmedzenie sa začne pomaly uvoľňovať. Ak to však prepísknem a narazím naň, zabolí to a ja sa zase zavriem. Keď narazím na múr, dotknem sa ho a on mojej rany – tento múr upúta moju pozornosť. Pozornosť je sila a múr zosilnie. Takže: jemne a s citom – prajem si múr nie zhutňovať, ale rozpúšťať. Malou štrbinou začína prúdiť sila a tak, ako si prúd vody pomaly rozširuje otvor v hrádzi, tak aj moje učenie ide ľahšie a ľahšie. Pomaly, ale isto.
  3. Podriadim všetko ostatné uvoľňovaniu tohto jedného obmedzenia. Napríklad prispôsobím môj chod dňa tak, aby som v tú dobu, kedy sa mi učí najlepšie, mal čas a priestor a bezpečie a silu. Prispôsobím sa môjmu otcovi a zariadim si všetko tak, aby sme si mohli odpovedanie nanečisto spolu vyskúšať.
  4. Uvoľním obmedzenie. Ako? Keď som sa náhle cítim zovretý a napätý, keď si prehrávam priebeh skúšania a zrazu sa cítim s malou dušičkou – ľahnem si na postel. Cez oči si dám šatku, ktorá mi pomáha navodiť pocit bezpečia. Sústredím sa na tlkot vlastného srdca, na svoj vlastný dych. Poteším sa, že si obmedzenie uvedomujem: teraz ho môžem osloviť a čo viem osloviť, dokážem zámerom meniť. Oddychujem – s každým výdychom si predstavujem, že sa obmedzenie v duchu rozpúšťa, pozvoľna uvoľňuje. Sústredím sa do svojho vnútra, do tmy, na žiaru svojho srdca. Nesnažím sa – práve naopak. Postupne, nenásilne, jemne sa dostavuje pocit pokoja, spokojnosti. Pomáha mi tiež zjedenie niečoho malého, hlavne sladkého – naplnenie detskej potreby. Až ukojené a prijímané vnútorné dieťatko sa môže cítiť bezpečne a môže sa uvoľniť. Ako uvoľnený sa po pár minútach zas vraciam učeniu.
  5. A dokola. Keď sa mi podarilo obmedzenie spriechodniť a uvoľniť, pokračujem znova od prvého bodu: Nachádzam a pracujem s ďalším rozoznaným obmedzením a tak dookola. Inak, tento návod, o ktorý sa tu delím, som nevymyslel, ale prečítal som si ho v skriptách k štátniciam. Postup je známy pod názvom Theory of Constraints a používa sa v obore Business Process Management.

Alma mater a autority

To, že som štátnice na prvý raz nespravil malo ešte ďalšie dôvody. Jedným z nich bol môj vzťah k univerzite. Uvedomil som si, že nikdy som nedal fakulte (a jej predstaviteľom) plnú dôveru, vlastne som sa nezačlenil, ani svojich spolužiakov skoro nepoznám. Stretával som sa predovšetkým s ľuďmi študujúcimi všetko iné ako informatiku a duchom žil predovšetkým na internáte. Školu som riešil akoby len pomimo. S tým je spojené, že som vždy išiel cestou najmenšieho nutného úsilia, aby som ešte prešiel. Učil som sa pre známky, vlastne pre Éčka. Vnútorne som však v duši cítil, že to nie je správny prístup. Nikdy som sa nestal plne súčasťou školy, školy ako matice. Kým však niekam plne neprídeš, nemôžeš odtiaľ odísť. Musel som svoju univerzitu, svoju alma mater (z lat. Matka živiteľka) plne prijať a zmeniť svoj prístup, aby som ju mohol opustiť a aby ma ona s požehnaním pustila. Musel som sa plne oddať štúdiu, aby som sa už necítil podvedome previnilo, že učenie „šidím“ a moje svedomie ma mohlo pustiť tiež. Čiže, musel som prenastaviť môj duchovný vzťah k Veľkej Matke, ktorý sa premietol do vzťahu s univerzitou. Podarilo sa mi to mimo iného skrze prijatie mojej vlastnej pokrvnej matky, prijatie jej, takej aká je. Čo jej mám čo vyčítať, čo mi na nej má čo vadiť? Veď mi dala všetko, čo mám – dala mi život!

Na pozadí tiež vyvstal môj vzťah s autoritami: Vzťah k učiteľovi, k profesorovi, k tomu vážnemu pánovi – a prenesene vlastne môj vzťah k otcovi a k Otcovi – k Bohu. Skúšaný pred tabuľou som sa zovrel a dostal „okno“ preto, že som sa necítil ohrozený, očakával som útok a čokoľvek, čo prišlo, som teda za útok pokladal – hoc aj položenú otázku. Nechal som sa rozhodiť a hneď som sa obrnil, uzavrel, zovrel. A zovrelo sa nielen moje telo a ja som sa dostal do napätia, zovrel sa aj prúd živy vo mne, zovrel sa aj prietok porozumenia a aj tok spomienok. Zrazu som sa na nič nedokázal rozpamätať a ocitol sa ako za závojom. „Jen mlžil,“ poznačil si vtedy na okraj predseda komisie.

Spätne som si uvedomil, že neprijímam autority, nedôverujem autorite. Skôr, ako môže dôjsť k spojeniu, samosebou predpokladám ohrozenie a uzavriem sa. Prečo? Pretože som sa ako dieťa stretával predovšetkým s falošnými autoritami, s ľuďmi, ktorí nie sú skutočnými pánmi učiteľmi – stretol som sa len s namyslenými pánmi a paniami, ktorí ma nútili podrobiť sa ich vôli nie preto, že je to pre nás oboch dobré a pomôže mi to. Oni ma nútili preto, aby mi ukradli silu, aby ma ponížili, že niečo neviem, že som malý, neschopný, aby ma dostali do napätia a z tohto napätia si ako upíri potiahli prúd mojej sily. Väčšina učiteľov na našich základných a stredných školách je žiaľ tohoto rázu a smutné je, že aj veľa rodičov a starých rodičov. Prečo to robia? Pretože sami nedospeli na skutočných učiteľov: ostali vnútri deťmi a autoritu len predstierajú. Len to hrajú! Robia to zo strachu, aby nebolo odhalené, že sú len uviaznutými deťmi. Robia to preto, že sami nemajú silu a sú odkázaní na to, aby si ju nasali od iných, od detí napríklad. Silu nemajú preto, že nie sú celiství, neprijali Matku Zem, Otca Boha, nestali sa teda plne deťmi a zákonite ich to nepustilo ďalej stať sa plne dospelými. Sú v odpore sami so sebou a cez tento rozpor im uniká sila. Je to začarovaný kruh strachu, potreby, zovretia a násilia, kruh detí a detských rodičov. Je to dlhá reťaz predkov a ja som na jej konci.

Toto nie sú len štátnice. Toto je veľká vec. Skrze prijatie svojho vlastného pokrvného otca, cez prijatie toho, aký je, toho, že aj keď sa tak často chová detinsky, nevedome a ustrašene – napriek tomu je Otcom. Dal mi život, čo mu mám čo vyčítať?!

Chvála vám. Rodičia moji. S pokorou, s úctou a vďakou sa pred vami skláňam.

Predstúpil som pred komisiu. Znova. Už som iným človekom. Stojím v svojej mužskej sile. Som zajedno s mužmi, prúdi to a my sa chápeme – už sa necítim ako trestané dieťa, teraz tam stojím vyrovnaný, ako rovný pred rovnými. Ide to krásne hladko. Viem skoro všetko a čo nie, o tom sa uvoľnene rozprávame. Bolo to prirodzené. Veľká Matka univerzita ma s požehnaním prepustila. Páni mi potriasli rukou.

Nakoniec nešlo až tak o to, aby som sa naučil niečo o riadení a informatike.

To skutočné, čo som sa naučil je neporovnateľne cennejšie: Naučil som sa prekonávať svoje obmedzenia. Bol to obrad prechodu. Prešiel som prah a stal som sa dospelým mužom.

Obrázky zbierky: