Pridaj svoj názor

Blažení sú blázni

  • 27 April 2016
  • krkavec
Všetko je inak?

Dve noci pred jarnou rovnodennosťou som nevedel za­spať. Nedokázal som sa uvoľniť. Bol to pocit, ako by som si zrazu ničím nebol istý.

Cítil som sa stratený. Bez pevnej zeme pod nohami. Čo je skutočné? Už dlhšiu dobu vnímam veci a javy, ktoré spoločnosťou všeobecne prijímané nie sú, ktoré sú vedou odsudzované ako nedokázané a teda nejestvujúce. Náho­da sa mi správa podozrivo. Keby len náhoda, aj logické stroje, počítače sa správajú divne – zdá sa mi, že ich svojím nastavením ovplyvňujem. Je to už pár rokov, čo cítim prú­denie živy v tele a tiež vní­mam na­pä­tie me­dzi­ ľuďmi v mojom okolí, na­pätie v⁠ prie­store. Stáva sa, že do mňa vchádza niečo, vnímam to ako širšie ja, ktoré pre­sahuje toto telo a tento život a po­máha, keď sa niečo vo vzťahoch v mojom okolí vyhrotí.

Blbnem? Čo je skutočnosť? To, čo je mi spoločnosťou predstavované ako normálne? Ulietam si, keď vnútorným pre­nastavením mením svoj svet? Miznú minulé rany, sta­ré vzor­ce. Stávam sa slobodnejším, po strastiach ostáva spo­mien­ka, nie­kedy len tušenie mojej pamäti už uzavreté – do tohto sveta to už nepatrí.

Som v poriadku? Alebo som zrelý na lieky? Mám sa ísť nechať posúdiť sa a predpísať si oblbujúce prášky? Aby som si náho­dou neublížil. Nahlásiť sa strážcom „pravdy“ v bielych plášťoch? Chudák, strácam pojem „reality“.

Nocou ležím v posteli a svet sa mi rozplýva. Čo je to skutočnosť? Čo je to skutočnosť, ak sa zmenou prí­stupu, či zmenou predmetu mojej pozornosti všetko mení? Kde to som? Som sám v izbe, v⁠ tme, v dome u starkej. Potím sa. Ležím s rukou na srdci, sú­streďujem sa na dych, na tep, chytám sa ho ako záchrany.

Ži­jem! Tu som. Na krku mám prívesok, kúsok drievka – tlačím si ho rukou do hrude. Bolí to! Zachraňuje! To spojenie, ten strom, tá zem z ktorej rás­tol, na ktorej som to drievko našiel. Cítim, že tam je ten stred, tá opora po ktorej tú­žim, ten pevný bod na ktorý sa napájam. Korene.

Pripomínam si mamu, otca – v duchu som s nimi. Prijímam ich celých, nech ku mne boli v minulosti akíkoľ­vek – na nich stojím, na predkoch – na minulosti – na nej stojím, na Zemi. Už im nič ne­vy­čítam, nezaz­lievam, ne­pred­stavujem si, čo mohlo byť inak... Už nestojím na predstavách, ale na skutočných predkoch. Až teraz sa môžem kráčať, od Zeme, od kore­ňov rásť! Už nie som stratený, už som chytil ten vrcholok hory, tej hory mi­nulosti, na ktorej stojím.

Kto je blázon? Ten, kto si myslí, že sám je v poriadku? Či ten, kto vie, že blbne a s úctou súcití so všetkými os­tatnými… Bláznami?

Pár dní nato sa roz­právam s jednou známou. Trá­pi sa – už dlho je na liekoch, aj v ústave bola, vraj schizofrénia. „Nebezpeční sú blázni, ktorí si myslia, že sú normálni,“ vravím jej. Títo potom nútia ostatných byť tiež takými ako oni – normál­nymi. Nútia ich byť vážni a⁠ sebaistí, bezcitní a suchí, pevní, rozumní  – oni vedia, čo je pravda! Myslia si to, pevne veria. Inú možnosť ne­majú, lebo keby boli veci inak – zrútia sa. Navonok sa tvária neohrozene – vnútri sa hrozia sami seba, boja sa, že zblbnú, že sami sú bláznami. Hrozia sa bláznov, zatvárajú ich do ústa­vov, zväzujú ich, ničia ich, sajú z⁠ nich život. Desia sa, bránia sa, aby sa nič bláznivé ne­roz­vinu­lo, aby nič ich vieru nenaštrbilo, strážia svoje väzenie domnelých právd a zá­konov, v ktorom sami zvnútra hnijú.

Liek pre blázna? Uchopiť svoj vlastný stred! Nájsť vr­chol svojej hory sveta! Na ňom stáť a z neho kráčať od minulosti do bu­dúcnosti, ako hora sveta rastie, žijúc, dýchajúc v prú­de prítomnosti sa rozvíjaš.

Liekom je uzem­nenie, uvoľnenie sa v dôvere, liekom je pád na Zem – vedz, že Zem je dobrá. Vezmi si späť vlast­ný stred, ten, ktorý ti ukradli učení páni. Chop sa stratenej zodpovednosti za vlastný život, za svoje vní­ma­nie, za vlastnú pozornosť, silu, za svoj svet.

Lebo keď si neveríš, keď sa obrátiš žiadajúc o pomoc nie Matku Zem, ktorej si súčasťou, ale tých stratených duchov skrývajúcich sa v oblekoch leká­rov, vedcov, úrad­níkov či konateľov – ak sa im oddáš stratiac seba, stiahnu ťa, aby ťa vycicali a zviazali… Oni sú lační po tvojom živote, pretože sami svoj život stratili, upísali, zapredali.

Dôvera. Dôvera v život, v seba. Dôvera lieči, dôvera v⁠ to, že keď strachu poviem dosť, že keď tú predstavu, čo ma straší, s⁠ vý­dychom uzemním, tak zmizne. Stane sa minu­losťou. Taká je sila myšlienky a slova – vtedy, keď je človek prostý, čistý, vo svojom strede, v srdci sústredený.

Blázon ako blažený? Ten, kto má radosť zo života? Ten, kto dôveruje, kto sa nezľakne, keď nerozumie, kto žije a nechá žiť? To asi nie je v⁠ dnešnej dobe normálne.