Slnovratka

  • 2 September 2014
  • krkavec
Igor Rumanský: Slnovratka, ilustrácia

Chytám do ruky knižku. Prostonárodné rozprávky. Detské? V mladom veku sme otvorení – ľahko sa učíme a ľahko prijímame. Nevedome vsakujeme obrazy, pocity, vzory, vzťahy...

I narodilo sa do veľmi chudobnej rodiny dievčatko. Chuderke, jej za kmotru nikto z dediny nechcel ísť. Vydal sa teda smutný otec krstnú matku vo svete hľadať. Koho že nenašiel? Striga sa mu ponúkla a hneď aj meno malej dávala: „Slnovratkou budeš.“ Otec oľutoval – nebolo to zadarmo.

V trináctom roku si po Slnovratku striga prišla, že ju k sebe vezme do dohodnutej služby. Do učenia?

Ťažko bolo Starým v pohnutom stredoveku – ťažko bolo prechovávateľom nášho pôvodného duchovna. Hlavy im cirkev stínať chcela, do otroctva by ich predávala... Museli sa skrývať v horách. Nasledovníkov, ktorým by dávne bohatstvo nášho pôvodného prírodného vedomia odovzdali, ťažko hľadali...

Veľa smelých bratov mala Slnovratka, podujali sa ju oni zachrániť a strigu zmordovať. Kde tkvela sila strigy starej? Vo vlasoch! Každým stromom, ktorý bratia v striginom háji vyrúbali, praví sa v rozprávke, vypadol vedme jeden vlas. Každým sekom slabla jej sila.

Chradla nielen striga, ale prírodná a prirodzená sila celého nášho národa a krajiny... Je to vôbec príbeh vhodný pre deti? Alebo je to skôr dávna duchovná zbraň, ktorá mala človeka odseknúť od prírody a koreňov? Oproti tomu, na čo sa dnešné deti pozerajú, pôsobí hádam naozaj nevinne.

Značky: 

Názory