Nachádzate sa tu

Intimita

8 December 2014
krkavec

Dnes používame cudzie slovo na ten pocit blízkosti, ktorý bol dakedy tak vše-presahujúci, že sme ho nepotrebovali pomenúvať. Žijúc v⁠ malých domoch a⁠ veľkých rodinách, nepoznali sme súkromie v⁠ dnešnom ponímaní. Žili sme pospolu – bola to hmotná nevyhnutnosť a⁠ často to bolo ťažké. „Niekoľkí v jednej posteli...“ rozprávala mi starká, ako žili na dedine, keď bola malá.

Ľudia, ktorí zdieľajú životný priestor, prirodzene vytvoria spoločenstvo – aj keď priebeh vzájomného prijímania a⁠ zlaďovania môže byť veľmi namáhavý a⁠ vyžaduje osobné obete: zmeny svojich predstáv či vier a⁠ zmierenie sa s⁠ možno nepríjemnými skutočnosťami. Tvorí sa však niečo nové – niečo, čo jednotlivca presahuje. Je to ako kruh, ktorý sa rozhrnie a⁠ namiesto jednotlivca zahŕňa celú skupinu ľudí. Vnútri kruhu sme si zrazu neobyčajne blízki. Toto je tá intimita. Je to bytostné vzájomné cítenie – ktorému sa nám dnes v⁠ dobe individualizmu a⁠ múrov mnohoizbových domov nedostáva.

Intimita a⁠ blízkosť úzko súvisia s⁠ ďalšími slovami, ktoré dnes už ťažšie chápeme: s⁠ cnosťami: s dôvernosťou, so srdečnosťou, so zdieľaním, s⁠ láskou a⁠ milovaním... Tieto pojmy sa akosi vytratili z⁠ našej súčasnej kultúry. Akoby sa intimitu nepatrilo zdieľať. Vlastne ani nie je príjemné a⁠ bezpečné zdieľať ju mimo náš kruh blízkosti. Ale čo ak taký spoločný kruh nejestvuje? Čo ak si v⁠ ňom sám?

Všeobecne je cítiť akúsi medzeru, cítiť, že nám v⁠ medziľudských vzťahoch niečo chýba. Našťastie je tu trh, ktorého „neviditeľná ruka“ samočinne dopĺňa a⁠ uspokojuje všetky naše potreby – a⁠ nie len tie hmotné.

Chýba ti láska, milovanie, objatie? Tak pohodlné je sadnúť si pred romantický film či porno, zjesť koláčik či čokoládu... Aj väčšina takzvaných „drog“ – tých účinných látok, často všeobecne užívaných a⁠ normálnych: cukor, tabak, alkohol – nám nejakým spôsobom vynahradzujú túto našu prázdnotu. O⁠ domácich miláčikoch nehovoriac. Priemysel a trh sa pustili zachraňovať nás – a⁠ v⁠ skutočnosti končíme závislí na priemyselných výrobkoch a⁠ vnútorne ešte prázdnejší.

Prečo sme prestali zdieľať intimitu v⁠ našej vlastnej ľudskej kultúre – v⁠ prostých každodenných prejavoch našich bytostí? Prečo už vídame len jej umelé napodobeniny v⁠ konzumnej koristníckej pseudokultúre zábavného priemyslu? Možno sa bojíme... Bojím sa zdieľať svoju ľudskosť a⁠ bytostnosť? Chce to odvahu otvoriť sa druhému človeku a⁠ ukázať seba, aký skutočne som. Dôvernosť si vyžaduje to dôveru, ktorá mi umožní odhaliť svoje slabiny a⁠ prestať predstierať, že som taký, aký by som v⁠ očiach druhých chcel alebo mal byť – sňať tú ochrannú masku svojbytného samostatného individualistu... Nemusí to byť ľahké – obávané rany možno predsa prídu. Vedz však, ak si sa otvoril v nesprávny čas nesprávnemu človeku – môžeš za to nedostatok vlastnej sabalásky – zranil si sa vlastne sám – a možno si tú ranu potreboval – prijmi ju bez hnevu, vítaj ranu ako dar. Tie rany sú dávne a keď sa ich druhý dotkne, môže to byť začiatok ich liečenia. Chce to odvahu, je za tým strach nakopený celým stredovekom, keď bolo nutné intimitu skrývať, pretože cirkev našu prirodzenosť odsudzovala a jej prejavy prenasledovala a⁠ trestala – a napriek tomu sme ju zdieľali. Aj keď nie priamo – často napríklad cez spev, cez pieseň.

Je čas znova zaplniť túto prázdnotu – v⁠ cítení aj myslení – v živote aj v⁠ slove. Spolutvorím a dopĺňam našu kultúru, svoje ľudské duchovno – zdieľam blízkosť. Píšem o tom, čo je mi blízke a bytostné. Píšem smelo a dôverujem. Často sa pri tom odkrývajú bolestivé miesta našich vzťahov – cítim však: je to liečivé a⁠ zbližujúce.

Zdieľaj!

Názory

matrioshka

Št, 12/11/2014 - 13:24