Intimita

Dnes používame cudzie slovo na ten pocit blíz­kosti, ktorý bol dakedy tak vše-presahujúci, že sme ho nepotrebovali pomenúvať. Žijúc v⁠ malých domoch a⁠ veľkých rodinách, nepoznali sme sú­kromie v⁠ dnešnom ponímaní. Žili sme pospolu – bola to hmotná nevyhnutnosť a⁠ často to bolo ťaž­ké. „Niekoľkí v jednej posteli...“ rozprávala mi starká, ako žili na dedine, keď bola malá.

Ľudia, ktorí zdieľajú životný priestor, pri­rodzene vy­tvoria spoločenstvo – aj keď prie­beh vzájomného prijí­mania a⁠ zlaďovania môže byť veľmi namáhavý a⁠ vyžaduje osobné obete: zmeny svojich predstáv či vier a⁠ zmierenie sa s⁠ možno nepríjemnými skutočnosťami. Tvorí sa však niečo nové – niečo, čo jednotlivca presa­huje. Je to ako kruh, ktorý sa rozhrnie a⁠ namiesto jednotlivca zahŕňa celú skupinu ľudí. Vnútri kruhu sme si zrazu neobyčajne blízki. Toto je tá intimita. Je to bytostné vzájomné cíte­nie – ktorému sa nám dnes v⁠ dobe individu­alizmu a⁠ múrov mnohoizbových domov nedostá­va.

Intimita a⁠ blízkosť úzko súvisia s⁠ ďalšími slovami, ktoré dnes už ťažšie chápeme: s⁠ cnosťa­mi: s dôvernosťou, so srdečnos­ťou, so zdieľaním, s⁠ láskou a⁠ milovaním... Tie­to pojmy sa akosi vy­tratili z⁠ našej súčasnej kultúry. Akoby sa intimitu nepatrilo zdieľať. Vlastne ani nie je príjemné a⁠ bezpečné zdieľať ju mimo náš kruh blízkosti. Ale čo ak taký spoloč­ný kruh nejestvuje? Čo ak si v⁠ ňom sám?

Všeobecne je cítiť akúsi medzeru, cítiť, že nám v⁠ me­dziľudských vzťahoch niečo chýba. Našťastie je tu trh, ktorého „neviditeľná ruka“ samočinne dopĺňa a⁠ uspoko­juje všetky naše potreby – a⁠ nie len tie hmotné.

Chýba ti láska, milovanie, objatie? Tak po­hodlné je sadnúť si pred romantický film či por­no, zjesť koláčik či čokoládu... Aj väčšina takzvaných „drog“ – tých účinných látok, často všeobecne užívaných a⁠ normálnych: cu­kor, tabak, alkohol – nám nejakým spôsobom vy­nahradzujú túto našu prázdnotu. O⁠ domácich miláčikoch nehovoriac. Priemysel a trh sa pustili zachraňovať nás – a⁠ v⁠ skutočn­osti končíme závislí na priemyselných výrob­koch a⁠ vnú­torne ešte prázdnejší.

Prečo sme prestali zdieľať intimitu v⁠ na­šej vlastnej ľudskej kultúre – v⁠ prostých kaž­dodenných prejavoch na­šich bytostí? Prečo už vídame len jej umelé napo­dobe­nin­y v⁠ konzumnej koristníckej pseudokultúre zábavné­ho priemys­lu? Možno sa bojíme... Bojím sa zdieľať svoju ľud­skosť a⁠ bytostnosť? Chce to odvahu otvo­riť sa druhému človeku a⁠ ukázať seba, aký skutočne som. Dôvernosť si vyžaduje to dôv­eru, ktorá mi umožní odhaliť svoje slabi­ny a⁠ prestať predstierať, že som taký, aký by som v⁠ očiach druhých chcel alebo mal byť – sňať tú ochrannú masku svoj­bytného samostatného individualis­tu... Nemusí to byť ľahké – obávané rany možno predsa prídu. Vedz však, ak si sa otvoril v nesprávny čas nesprávnemu človeku – môžeš za to nedostatok vlastnej sabalásky – zranil si sa vlastne sám – a možno si tú ranu potreboval – prijmi ju bez hnevu, vítaj ranu ako dar. Tie rany sú dávne a keď sa ich druhý dotkne, môže to byť začiatok ich liečenia. Chce to odvahu, je za tým strach nakopený celým stredove­kom, keď bolo nutné intimitu skrývať, pretože cirkev na­šu prirodzenosť odsu­dzovala a jej prejavy pre­nasledovala a⁠ trestala – a napriek tomu sme ju zdieľali. Aj keď nie priamo – často napríklad cez spev, cez pieseň.

Je čas znova zaplniť túto prázdnotu – v⁠ cítení aj mys­lení – v živote aj v⁠ slove. Spolutvorím a dopĺňam našu kultúru, svoje ľudské duchovno – zdieľam blízkosť. Píšem o tom, čo je mi blízke a bytost­né. Píšem smelo a dô­ve­ru­jem. Čas­to sa pri tom odkrývajú bolestivé miesta našich vzťa­hov – cítim však: je to liečivé a⁠ zbli­žujúce.