Divá deva

  • 23 August 2014
  • krkavec
Tajomstvo Kellsu – Múry osvieteného rozumu a temná divokosť prírody

Dievča, dievka, deva – divá, divoká – dívať sa, diviť sa, obdivovať.

Cítim tam súvislosť. Stretáva sa to – v dive. Avšak, rozumovo vzaté, z pohľadu jazykovedy tam súvislosť nie je. Súvislosti však rozum presahujú. Samodiva je víla – je to bytosť, žena, ktorá sa nám dnes javí divná a nadprirodzená – dnes, keď sme sa v našom myslení a predstavách tak vzdialili od prirodzenosti a prírody.

Diva sa stala nepochopenou a divnou. Stále však žije v našom duchu, stále je v našej duši. Aj keď tomuto obrazu nerozumieme – nemožno mu totiž rozumieť.

Divá, nespútaná – tá, čo pustila putá. Tá, čo odpustila. Ona odpustila – ale my nie. My rozumní...

Baba Jaga – že zlá čarodejnica – hovoria o nej zlé jazyky. Tie jazyky, čo nerozumejú? Koreňoslovie napovedá inak: Jaga ako jagavá, žiarivá... Čarovná? Ani dobrá ani zlá?

Tak, ako v tebe je obsiahnuté dedičstvo tvojich predkov – tak v prítomnom okamihu je obsiahnutá celá naša minulosť. Aj náš jazyk v sebe nesie stopy činov dávno minulých.

Rozumní kňazi v dobrej viere šíriaci svetlo. Dobrí kňazi zatemňujúci svet. Ohňom a mečom. Odsudzujúci zem a ženu, sekajúc naše korene... Pre rozum sú ony temné, neuchopiteľné, neovládateľné, divé.

Držiac sa istôt rozumu – nepustiac a neodpustiac – trpíme v neslobode.

Názory