Slnovrat a obroda sveta

Tak som sa práve vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúrny dom vo Svite pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spoločných obradov, rozhovorov, pohostenia a hudby – hral Svetlan, Horana, Vejan, Žiarislav a Bytosti a ďalší a iní. Vianočný stromček sme nemali – bolo to v znamení skôr nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.

Tento čas okolo Vianoc je výnimočný. Najviac noci, najkratší deň. Možno zato to pomenovanie Vianoce a dnes už menej známe slovo Kračún. Slnovrat – vracia sa Slnko – staré skoby dokonalo a s ním starý rok. Novým ránom povstáva Slnko nové a dni sa začínajú predlžovať. Končí Dedo Mráz a rodí sa malý Ježiško – nejde teraz o kresťanstvo, o socializmus či o naše pôvodné staré báje, ide tu o skutočnosť, že kolobeh sa uzavrel. Slnko skonalo a zároveň sa rodí. V náručí Matky Zeme sa rodí nový život, nové kolo...

Nepoškvrnené počatie! Hej, je dôležité, aby sme sa očistili... Aby bol nový rok čistý. Dakedy sa dokonca týmto dňom odpúšťali dlhy, aby sme ako ľudia a susedia mohli začať znova načisto, od začiatku, priateľsky... Púšťame, odpúšťame, zdieľame: dlhy aj dary. Veď sme ľudia! Prajeme si, sme priatelia!

Vítame sa, zdravíme sa, objímame, blahoželáme... Vo Svite sa rozprávame o gazdovskej obrode, aj o dávnych krvavých dejinných udalostiach, ktoré, vtedy ak sú zamlčané, odsúdené a vytesnané z nášho povedomia, hrozia, že sa zopakujú... Celkovo je však veselo, hráme na píšťalách, tancujeme v spoločnom kruhu. Obradne sa dymom čistíme, vítame bábätká, čo tento rok prišli na svet, bystrou vodičkou, vľúdnym prajným slovom a silou piesne: Ochraňuj ich živa, daj im silu žiarivú! Na štyri strany sa obradník otočil, zem pod nohami a nebo nad hlavou pocítil. Opísal, očiaral okolo kruh – ten posvätný kruh ochrany. Kruh sveta.

Svet má svoj stred a svoje hranice. Má začiatok a koniec a zároveň je akosi večný, čas presahujúci. Svet je svetlý. Je to kríž-kráž rozpínajúci sa na štyri strany a po osi hore a dole. Je to svarga a za jej ochranným kruhom-krajom: tam je neznámo, neistota, temnota, zmätok... Veď ten obraz sveta poznáš, slovenský, ctený, posvätný obraz bohatstva: aj na minciach ho máme. Ochranný kruh tvoria po stranách vrchy a na tej hore v strede rastie strom, strom života – v podobe viacramenného kríža predstavuje os sveta. Svet je vlastne poriadok: Je to usporiadanie smerov, polôh, postáv a postojov, bytostí a vzťahov...

Život je však zmena, prúd a pohyb. Vstúpi nový cudzí prvok, niečo sa zmení, či niečo odíde? Prižení sa nevesta? Narodí sa dieťa? Zo ženy sa stane matka? Nastúpi zima? Otec odcestuje? Poriadok sveta sa naruší. Niečo už nesedí, neladí, neprúdi, viazne. Vzťahy sa napínajú, hromadí sa napätie, tlak, možno úzkosť. Svet je krivený, trhaný a cez praskliny uniká sila... Pukliny nás vzájomne vzďaľujú a vrhajú tiene – skrze ne sa nevidíme, necítime... Svetlo sa na zlomoch sveta lomí, divne zrkadlí, tratí... Vstupuje boj, rozpor, choroba, temnota.

Svet sa musí preusporiadať a zahojiť, znova sa sceliť a začleniť to nové, to cudzie, čo čas priniesol. Je to prirodzené a má to svoju zákonitosť: Začlenenie zmeny väčšinou prebieha na štyri po sebe nasledujúce doby. Črtou prvej doby je popieranie zmeny a predstieranie poriadku – tvárime sa, že je stále všetko v pohode či dokonca tomu pevne veríme, aj keď skutočnosť je už iná. Druhá doba býva v znamení zápasu. Skutočnosť zmeny je teraz už neprehliadnuteľná, cítime ohrozenie, zmenu však stále neprijímame. Bojíme sa a bojujeme. Myslíme si, že zmena odíde a vráti sa bývalý poriadok – väčšinou však naša snaha prinesie len ďalšie zmeny... Tretej dobe je vlastná prázdnota. Vysilení a v koncoch sa voľky-nevoľky vzdáme, poddáme sa temnote, oddáme sa neznámu. Svet predstretých predstáv sa rozsypal a už nič nie je, ako sme si mysleli, že raz bolo a že by malo byť... Oddaní sme padli s pokorou k zemi, k skutočnosti, k tomu, čo je - k Všehomieru. Nastala prázdnota, ničota, smrť? Je však priestor, priestor pre pohyb, pre zmenu, pre vstup a začlenenie nového prvku, pre preusporiadanie, pre stvorenie nového! Niekedy stačí pár čarovných slov. Prekvapení vnímame zázrak: Úľava? Uvoľnenie? Smiech? Tá smrť bola ozdravná! Napätie sa uzemnilo, predstavy sa rozpustili, duše sa očistili... Do svieža! Touto štvrtou dobou ožíva nový svet v novom zdravom usporiadaní, kde sa znova vzájomne otvárame, prepájame a cítime, kde sme celiství a vzťahy s našimi blízkymi sú zase raz na poriadku. Sme jedno a cítiť tú bájnu lásku – je to slávnosť, teraz je svet zase celý, svetlý. Cítiť mier. (Môžeš mi veriť, nemusíš: nedá sa to sprostredkovať slovami, len zažiť.) Čas však nesie zmeny, kolo sa ďalej točí a my si zase raz uvedomíme, že niečo už len predstierame. Doba sa opäť zmenila.

V priebehu života sa ti svety menia. Ako dieťa sa rodíš do sveta, kde stredom je tvoja matka – svet sa točí okolo nej, ona je zdrojom potravy, nehy, lásky, spoločnosti. Neskôr sa objaví otec a svet predškoláka je už iný... A svet dospievajúceho? Ten sa už netočí okolo dvoch rodičov, okolo tých ústredných akoby božských postáv otca a matky. Mladý človek spoznáva iných otcov, iné matky, iné postavy a názory. Spoznáva, že jeho svet nie je jediný, že je ich mnoho, že sú rôzne. Stredov je veľa. Začína sa boj! Niekdajší detský svet sa narušil, upadol do zmätku a temnoty... Hádky s rodičmi, ťažkosti, svojvôľa, súperenie, pokúšanie hraníc, smútok, neistota, skúmanie, učenie sa, upínanie, citové výkyvy – skrátka puberta. Jeden svet skončil a v medziobdobí už nový sa črtá... Teraz sa toho veľa rozhodne – kam ďalej životom, na aké chodníčky sa mladý človek dostane? Možno sa spozná ako jednotlivec, ako sám sebe pán – ako stred svojho sveta, ako boh, ktorý môže, čo chce, alebo skôr: na čo má peniaze a čo sa odváži si predstaviť, bez ohľadu na iných, na tých, ktorí mu dávajú život...

Možno práve tu sme ako ľudstvo, teraz keď sme si prestali ctiť Matku zem a pred bohom Otcom sa radšej chránime opaľovacím krémom. Sme v tretej dobe? V kríze, v zmätku, boji? Čo je nám sväté? Čo je svet? A tá nasledujúca doba? Tá toľko razí prorokovaná? Koniec majského kalendára? Apokalypsa? Globálne otepľovanie? Potopa? Čo nasleduje? Veď my vieme... Tú bájnu štvrtú dobu si stále pripomíname v rozprávkach, vo zvykoch, v obrazoch ľudového duchovna: Všetci sedíme okolo spoločného ohňa, zdroja, okolo spoločných darov, okolo spoločnej hostiny. Všetci sme si rovní v odlišnosti, cítime, ctíme a ceníme si našu rôznorakosť veku, postojov, úloh, názorov, tiel či poslaní... Veď to nie je nič cudzie ani nové, je nám to prirodzené! Kolo bytostí! Vo vzájomnej odlišnosti sa dopĺňame a obohacujeme – každý vieme a vidíme niečo iné, v inú stranu sveta sa pozeráme – súznieme, spievame, tancujeme, pracujeme – v spoločnej dôvere máme najväčšiu silu, sme celok, kruh. Tu sme si blízki, tu láska prúdi v zladení. V bájnom čase mieru, spolutvoríme a držíme svet.

Hlavne teraz na prahu zimy je to potrebné: v medziobdobí smrti a zmätku, zmeny a prechodu. Menia sa ročné obdobia a mení sa celý rok. Stretli sme sa v období temna, stretli sme sa pod Tatrami, stretli sme sa kvôli oslave! Slovíme, slávime, svietieme, svätíme! Zišli sme sa ako priatelia, objímame sa, prajeme si, vítame sa, prijímame sa. Sceľujeme rozťatý rok, spájame koniec so začiatkom. Ducha s dušou. Premosťujeme zmenu, prajeme si silu, v dobrom vplývame na tento jemný nový začiatok.

Je to výzva, pretože v temnote vystupujú temné veci. Na Slnovrate v spoločnosti priateľov to ide ľahko, vo vlastnej rodine ťažšie... Do Svitu sme si naše rodinné bôle neťahali, nechali sme ich doma. O pár dní na štedrý večer však budú rany s nami pri stole. Ustojíme to? Budú tieto sviatky príjemné? Alebo sa zopakuje krútňava napätia, snaženia a rodinných hádok... Našim predkom dakedy pomáhali obrady, keď sa pomyseľne a obrazne čistili, obriadili dom pred sviatkami, umyli nie len okná bytu, ale aj svojej duše... Pustili predstavy, nechali zazlievania za sebou, pustili krivdy, napravili, odpustili... Nech je začiatok čistý – veď sa vlastne máme radi! Veď sa nemusíš správať podľa mojich predstáv – každý sme jedinečný a názor a svet dieťaťa je rovnako cenný ako názor a svet dospelého. Každý máme rany a zasluhujeme si úctu, citlivosť, zhovievavosť... Veď sa nám toho za veky zmätku v dušiach nakopilo. Je na čase prijať, čo sa stalo, prijať svoj stav, náš stav. Totiž: až to, čo je plne prijaté, môžeš pustiť – oprostiť sa, očistiť sa – a vykročiť ďalej. Budúcnosť už nemusí byť výsledkom minulosti, výsledkom okolností! V uvoľnení sa stávame tvorcami.

Naši dávni predkovia vedeli, že keď nebudú robiť obrady, tak nové Slnko nevyjde a nastane temnota, zmätok, koniec sveta... Vedeli, že svety sa začínajú a končia – veď hádam všetky báje o stvorení sveta hovoria aj o jeho zničení, o zmätku, o kríze... Tak práve s ňou máme dočinenia práve teraz. Držme si svetlo v srdci, držme svet! Lebo keď tak nespravíme, keď sa nám to nepodarí, naozaj skončíme v temnote, tápajúc a blúdiac v tme ako nevidomí, nevedomí, uviaznutí. Slnko nevyjde – to Slnko v našej duši... Tieto dni sú dobou vhľadov, veštenia, čarovania – teraz máme moc ovplyvniť budúcnosť.

My sme tí tvorcovia svetov! Utvorme si priestor temnotou a smrťou.

Presvieťme svet svojím vedomím, prijmime našich blízkych s pochopením.

Ctime Slnko, držme si ho v srdci, stojac pevne v oddaní matke, Zemi, skutočnosti!