Prostý minimalizmus

Prechádzam sa po starootcovskom dome. Na tráme je letopočet 1898. Zariadenie je všetko pôvodné, hlinená dlážka, veľká pec, stôl v rohu. Žiadne zbytočnosti. Predná izba statku – koľko ľudí tu žilo? Starká ako malá spávala v posteli spoločne s bratom, dedo len tak jednoducho na lavici – dvanásti tam žili? Všetko účelné, žiadne zbytoč­nosti. Tá izba, bol to priestor pre ľudí a nie pre veci.

Spoločná misa, každý mal len vlastnú lyžičku. Ako to dokázali? Spolunažívať toľkí? Možno boli menej zamera­ní na predmety a pozlátka a viac na ľudské vzťahy, na podstatu. Prvý, prostý, pravdivý, priamy, úprimný – tieto slová pre mňa znamenajú podstatu toho, dnes pozvoľna znova sa rozvíjajúceho, spôsobu života: minimalizmu. Je to ra­dikál­ne, ide to riadne ku koreňu, ktorý je po latinsky radix a odtiaľ je ten výraz. Od koreňov našich predkov a⁠ späť ku koreňom – pretože odtiaľ prúdi sila, sila zeme. Tá sila, ktorej vďačíme, že už tisícky rokov na tejto zemi, sloven­skej, moravskej, českej či inej, žijeme.

Zbytočnosti kryjú podstatu – možno nám je už nepo­hodlná... O čo ľúbivejšie sú trblietajúce sa klamy, pred­stavy, ktorými sa obklopujeme. Vytvárame si pohodlnú ochrannú bublinu, v ktorej sme niekto a zároveň sami. V⁠ ktorej sme kým? Sme tými vecami, ktoré nás zakrývajú, zaštíťujú? Sú to šaty, ktoré robia človeka, alebo ho na­opak zastierajú? Prostota nie je cudzia. Je to vlastná cesta očisty, aby sme znova našli seba. Oprosťujem sa od zbytoč­ností a nie len tých hmot­ných. Vzdávam sa vier, predstáv o tom, kto som. Púšťam a⁠ zmývam nálepky, ktoré zastierajú pod­statu mojej bytosti. Nachádzam sa! Seba, svojho ducha, telo, dušu. Pravdu.

Studenou čistou vodou, čistými živlami, jednoducho. Bolí to! Odsúvam závoj pozlátok a⁠ zložitostí. Čo je za ní­m? Smútok? Rana! Som rozorvaný! Duch je posadnutý zložitosťou, vyťažený pred­stieraním, zamestnaný cudzí­mi predstavami, obraz­mi, slovami... Kde je duša, ladnosť, prirodzenosť? Čis­tota? Prostota? Vôľa? Priestor? Sila?

Naberám odvahu a úprimne, priamo sa pozerám. Prostím sa predstáv, ktoré mi za­tieňujú zrak. Koľko je vo mne bytos­tí? Každá chce niečo iné. Kto som vlastne ja?

Je cesta. Cesta zahojenia, scelenia – cesta k jednote. K⁠ jednoduchosti. Neponáhľam sa, pretože viem, že som tu a⁠ teraz, v jednom jej bode. Dokonalosť nie je cieľ, tak ako smrť nie je cieľ. Som zhovievavý. Cesta prostá nie je námaha – je to oddych! Vydychujem, púšťam, zmývam to, čo ma ťažilo, pútalo, klesám k zemi v odovzdaní. Vodít­kom mi je úprimnosť. Prosím, chválim, cítim a ctím – tie jednoduché prosté dary, ktorých sa mi práve dostáva. Delím sa s vami. Ďaku­jem.