Menej či viac?

Bolieval ma chrbát. A to som mladý človek. Hrbenie v školských laviciach, ťažké knihy vláčené do školy a zo školy... Stále nejak veríme, že knihy zastúpia múdreho človeka. Papier hlavne neodporuje a znesie všetko. Dá sa na ňom zarobiť – predstav si ten trh: všetky školopovinné deti.

A k tomu ešte počítač. Hrbil som sa celé detstvo – v snahe ukázať ostatným, ako som zviazaný, zaťažený, ako to nezvládam. Moje bremeno ostalo prehliadnuné. Asi je to normálne..

Reklama kričí – kúp si matrac – taký a taký zdravotný... Dakedy by ťa z utrpenia vytrhol kozmodisk – dnes choď na masáž. Alebo zákrok?

Možno stačí málo. Nič mi nechýba – naopak – niečo prebýva. Púšťam bremeno. Strasiem tiaž. Zanechávam všetko to, čo ma ťaží... Nechýba mi matrac – naopak – prebýva. Ľahám si na tvrdé, na dvojmo zloženú deku prikrytú plachtou. Úľava.

Ráno si chodím zacvičiť. Pozdravím slnko, rozjímam. Pri chôdzi či behu sa vystieram, uvoľňujem – znova nachádzam prirodzenú polohu chrbtice. Sila mnou prúdi – až teraz môže prúdiť.