Slávnosť úcty a porozumenia
V Bystrici bolo v sobotu malé podujatie. Rozhovory, príbehy ľudí, hudba - bolo to cigánsky ladené. Taký malý odpor na vlnách otázok okolo pána župana Kotlebu a blížiacich sa osláv SNP. Slávnosť sa skončila predčasne. Nejakí podnapití holohlaví chlapi presekli kábel a kapela prestala hrať. Došlo k potýčke, dosť drsnej – ale len slovnej. Cigáni sa nedali. Väčšina ľudí po tomto odišla – na besedu v kruhu nás ostalo len pár. Medzi inými, hlavane občianskymi aktivistami, boli aj dvaja poslanci za mesto. Jeden z nich hovorí: „Ja nedelím ľudí na bielych a cigáňov. Ľudia sú pre mňa dobrí alebo zlí.“
Sú tí náckovia zlí ľudia? Sú tí cigáni zlí ľudia? Alebo sú zlí tí, čo delia ľudí na dobrých a zlých?
Veď aj tí holohlaví chcú len lepší svet. Konajú v dobrej viere... Boja sa o budúcnosť nás, nášho národa – a v podstate majú pravdu. Naša minulosť bola naozaj pokrivená a jednostranne vyložená. Naša spoločnosť je naozaj vo vážnej kríze a najviac to možno vidíme na cigáňoch. Ani nie preto, že by oni boli ten problém – krásne nám však nastavujú zrkadlo.
Cigáni sa stále vedia radovať. Stále žijú zväčša skutočne spoločensky. Sú prostí – a neprispôsobiví. Neprispôsobili sa priemyslu, trhu, strojom – nezapredali sa. Aj keď aj ich spoločnosť a zdravá ľudskosť je už v rozklade, avšak iným spôsobom ako tá naša. My sme si udržali nejaké kúsky zdravého stavu a oni zas iné, oni dobre vidia naše choroby a my zas tie ich. Cigáni si našli cestu ako so štátom vybabrať. Zato my ostatní sa nechávame ústavmi, bankami, spoločnosťami a ich úradnými pánmi doslova zodrať z kože... Nie je však príjemné do vlastného hniezda... Ľahšie sa na suseda nadáva.
To nie je cigánska otázka či „problém“ – je to otázka nás. Naša vlastná kultúra je v rozklade a pod útokom... Strhávajú nás prúdy komercie, vymývajú nás prúdy masmédiálnych tupých vzorov, cvičí nás v slepej dôvere a nezodpovednosti nami velebené vlastné školstvo. Žiadny vážny pán to za nás nevyrieši, žiadny pán učiteľ ani poslanec to nespraví... Žiadny zákon, ani billboard „Bez drog a s toleranciou“ nepomôže. Ani genocída a ani „konečné riešenie“ nie je riešením – veď to dokazuje súčasné Nemecko, Amerika či Izrael... Odpoveďou nie je ani odsúdenie zla, zlých cigáňov, zlých náckov, alebo bezpečnejšie: prosto „zlých“ ľudí.
Mal som aj ja obdobie. Cítil som, že všetko je zle. Veľmi som túžil veci napraviť. Bol som v smútku, zmätku, prepadal som bezmoci. Viem si živo predstaviť, že u niekoho iné tento stav nevyústil do nechute a nezáujmu ako u mňa – ale do hnevu a činu. Mladý človek zaútočil na cigánku s deťmi. Kamaráti ho potľapkali po pleci: "Dobre si spravil." Mladí prirodzene túžia osamotatniť sa od rodiny a stať sa súčasťou nejakého spoločenstva. Aký výber máš na sídlisku? „Mohol som sa pridať k náckom, k feťákom alebo k cirkevníkom (Saleziánom),“ povedal mi môj bývalý spolužiak...
Semtam sa vyskytnú aj iné možnosti, okolie však tvorivej činnosti mladých nepraje. To, že tvoja činnosť má zmysel a je spoločensky dôležitá, poznáš podľa toho, že začneš niekomu vadiť... Okolie je plné zatrpnutých "upírov" - ľudí, ktorí sa len pozerajú, kde je nejaký život, aby ho mohli zrušiť a vysať odtiaľ všetko nadšenie a silu. Skupina mladých a neskúsených to dlhodobo bez záujmu a podpory okolia neustojí. Ani naša banskobystrická sokoliareň, kde sme sa starali, ošetrovali, cvičili a odchovávali dravé vtáky a robili osvetu o ochrane prírody to nakoniec nedala, volali na nás hygienu, niektorí rodičia a učitelia sa báli vtáčej chrípky, jeden sused opakovane volal políciu, že vtáky v noci príliš nahlas škriekajú (neškriekali nahlas). Nehovoriac o obvineniach z týrania zvierat, hlavne od ľudí, ktorí sami seba týrajú... V našom systéme činorodí dospievajúci ľudia vlastne ani nemajú priestor. Akotak úspešné sú len polovojenské zoskupenia, ktoré stavajú na overených krízových vzoroch a voči okoliu sa obrnia.
Je vôbec riešenie? Trúfam si povedať, že áno. Tým, že sme sa prispôsobili, že sme sa my „bieli“ civilizovali – nahradili sme tak vlastne naše prirodzené medziľudské spoločesnké vzťahy vzťahmi umelými, formálnymi. Civilizovaní sa však nerodíme – dačo nám dá rodina a predovšetkým sme však pre tento účet ustanovili školy. Tieto školy nie sú miestom budovania spoločestva a ani miesto prirodzeného učenia sa ľudskému spolunažívaniu a spolupráci – práve naopak. V škole ťa nevedú k tomu, ako druhého cítiť, ako mať v úcte jeho názor a spôsob života. Nevedieme tam deti k tomu, aby si osvojili tie dnes tak opovrhované zdravé cnosti, tie, ktoré sú základom zdravých medziľudských vzťahov: cit, úcta, porozumenie, dôvera, schopnosť vidieť mieru a žiť sám so sebou v mieri...
Naopak, v škole ťa naučia, že všetko zariadi pán. Naučia ťa vzdať sa svojej zodpovednosti v prospech pána. Tento pán však za nás náš „problém“ schopný vyriešiť nie je. On spraví niečo iné: aby si zachoval postavenie a vážnosť, tak „problém“ odsunie, poprie, potlačí, či prenesie inam – alebo – nájde vinníka, obetného baránka... On je ten zlý, on za všetko môže! Ďalším výrazným školským vzorom je hodnotenie a triedenie. Niet divu, že predjúc takýmto „vzdelaním“ potom ľahko skĺzame k nálepkovaniu: Ja som dobrý a ty si zlý. Následkom je, že ty ako „dobrý“ nedokážeš uznať svoju chybu a prijať spätnú väzbu. Roky ti totiž bol predstaveným vzorom, pán učiteľ, ktorý koná správne a neomylne – príčina je vždy dakde mimo neho...
Aké je teda to riešenie? Začína sa u teba. U nás.
V prebratí osobnej zodpovednosti za svet, ktorý si tvoríš.
Žiadny pán to za teba nespraví. Ty si ten pán života a oddaný životu zároveň - tak plne prijmy obe svoje polohy, pernú aj ladnú, vládnu aj uvoľnenú, mysliacu aj prostú - obe sú tvoje.
