Čím viac dobrého, tým lepšie?

„Moc nevím, co je na tom špatného, snad jen, že dobro bys měl konat z přesvědčení o správnosti a ne z nějaké zjištnosti, odškrtnout si čárku za dobrý skutek dne...“ vraví môj známy...

Libanon je kresťan a cítim z neho dobrotu. Dobrá vôľa. Dobrá viera. Kde je háčik?

Predstav si, že ti niekto sústavne škodí. Napríklad v dobrej viere núti tvoje dieťa chodiť do školy – kde sa z neho s malým úspechom snažia „vzdelať“ človeka vhodného pre vek priemyslu. Zatriedia ho do triedy, prechádza ročníkmi a rukami „učiteľov“, podobne, ako priemyselný výrobok na výrobnej linke. Dokonca im tam aj pravidelne zvoní a robia sa nútené prestávky ako v továrni. Vlastne je to taký nútený výcvik povinnej práce... A ak žiak v tomto prostredí vynikne? Ak preukáže nadanie chladnokrvného rozumu? Potom je známkami zatriedený vyššie a na vysokej škole sa „vzdelá“ v myslení, aby toto celé mohol osvietene riadiť – v duchu dobra a pokroku.

Niečo sa však zmenilo, už nejaké to desaťročie tu máme vek informačný – a všetky tie krízy, či spoločenské, peňažné alebo prírodné – nám rázne ukazujú: duch starého veku narazil. Končí.

Ale naším deťom sústavne niekto škodí. Môžem byť dobrý a trpieť to. Môžem ustúpiť, čakať a postupne slabnúť a chorľavieť.

Alebo môžem byť účelne a vedome zlý, neprispôsobivý, „problémový“, „agresívny“, povedia... Môžem uviesť vzťah na pravú mieru. Je to však tenký ľad – aby som sa nenechal vyviesť z rovnováhy a strhnúť do krajnosti druhej... Mojou modlou nie je dobro. Je ňou miera.