O jedle

Pozerám sa na väčšinu ľudí okolo mňa a vidím, že nejedia potraviny. Jedia veci, ktoré boli vyrobené, nie aby človeka vyživili – ale aby dlho vydržali na sklade a aby vyzerali na pohľad pekne. Deje sa to už dlhšie a veľa ľudí aj stihlo zabudnúť, čo to potraviny vlastne sú. Potravina je vec, ktorej účel je človeka nasýtiť, uzdraviť, dodať mu živiny. Tovar, ktorý vidím v obchode s ironickým názvom Potraviny je však vyrobený za pomoci rôznych jedov, je znehodnotený, aby bol dlhodobo skladovateľný a vydáva sa za niečo, čím nie je. Často je to vlastne nič, alebo ešte horšie – jed – v oči ťahajúcom plastovom či kovovom obale. Za to vedieme ropné vojny, aby sme mohli jesť takéto nezmysly?

Len v krátkosti pripomeniem, že sypať na rastliny, ktoré nám dávajú jedlo, jedy, je choré. Aj jesť jedy je choré. Za veľa chorôb vrátane nadváhy, vysokého krvného tlaku či cukrovky môžu práve tieto jedy, ktoré zblbnú naše telo a látková výmena neprebieha tak, ako by mala. 

Vedomá príprava jedla

Pritom stačí tak málo. Obrať si jablká zo stromu, čo vám rastie pri paneláku – ak sú červivé, červíka vypľujte. Červík vám hovorí, že jablko je jedlé. Nebolo 20 razí na strome postrekované jedmi a po obratí umelo ožiarené a znova postrekované.

Namiesto bieleho chleba zo znehodnotenej vymletej a lepivej múky si uvariť kašu z celých zŕn (žito, pohanka, špalda, pšeno…) – dôležité však je zrná nechať pred tým cez noc napučať, poprípade naklíčiť. Mne osobne spraví teplá kaša lepšie ako chleba – a so studenou kašou (zrná či vločky len zaliate vodou a cez noc napučané) je zasa menej roboty. A tiež môže byť výborná.

Zeleninu nemá zmysel hodinu variť. To sa robilo v stredoveku, keď ľudia používali na hnojenie vlastné hovná – koreňová zelenina sa dlho varila, aby sa zamedzilo prechodu vajíčok črevných cudzopasníkov späť do človeka. Dnes to nemá až také opodstatnenie – môžeme jesť zeleninu surovú – alebo ju len krátko pražiť, dusiť, alebo najlepšie – pariť na troche vody. Výborná je zelenina nakvasená – nie umelo zaliata chemicky vyrobeným octom – ale nasolená a zakvasená tak, ako sa robí kyslá kapusta. Po anglicky to volajú pickles, nájdete nato návody.

Varenie, kvasenie, klíčenie

Aký použiť na varenie tuk a olej? Úplne by som sa vyhol tým rafinovaným, umelým stuženým tukom (palmy, ramy, vetá a pod.) – ich jedinou výhodou je, že sú závratne lacné – to zato ostáva toľko peňazí na reklamu. Tieto tuky sa nachodia aj v kúpenom pečive, lístkovom ceste a podobne. Rovnako neradno je jesť rafinované oleje (repkový napríklad). Prechádzajú krkolomným priemyselným spracovaním, pri ktorom sa tuky dostávajú neprirodzenej podoby (takto sa nekazia), ktorá následne po požití vnáša zmätok do látkovej premeny v našich bunkách. Výsledkom je rad veľmi nepríjemných „civilizačných“ chorôb. Slnečnicový olej je tiež skôr škodlivý ako prínosný. Naopak, na varenie a smaženie sú dobré prepustené maslo (ghí) či masť, poprípade olivový olej – ale skôr do tej miery, že osmažiť si cibuľku ako základ polievky, nie vyprážať hranolky… Dobré oleje sú tie za studena lisované, hlavne do šalátov. Mne veľmi chutí si do olivového oleja namáčať kváskový chlebík. Prepustené maslo sa aj u nás niekedy bežne robievalo, nie je to novinka z Indie – mne osobne chutí dokonca viac, ako čerstvé.

Ako mať zeleninu v zime? Napríklad si ju môžme nakvasiť (kapusta, cibuľa, repa, uhorky, karfiol…), alebo môžeme jesť klíčky (vyklíčenú pšenicu, šošovicu, mungo-fazuľky, slnečnicu, raž, hrach, žeruchu, konope, mak…) Pri kvasení a klíčení však treba dbať na jednu vec: aby sa nám tam neuchytila nejaká jedovatá pleseň, ktorá nemusí byť voľným okom viditeľná. Klíčené semená je preto dôležité pravidelne (2-3 krát za deň) preplachovať. Hotové sú po dvoch-troch dňoch, keď je klíček dlhší ako semeno. Klíčky môžme jesť surové s výnimkou niektorých strukovýn (bežná fazuľa), ktoré je nutné krátko povariť. Pri dlhodobejšom kvasení zasa potrebné používať čisté nádoby a istiť sa pridaním napríklad čili, cesnaku alebo zázvoru… Nemusíme kupovať zeleninu dovezenú stovky kilometrov bohvie odkiaľ. Naklíčené strukoviny majú veľkú výhodu, že nanadúvajú.

Ladenie a rušenie

Celkovo platí, že najlepšie jesť to, čo s nami súznie. Vtedy nás to najmenej oslabuje – posilňuje nás to. Súznejú s nami potraviny, ktoré vyrástli buď priamo pre nás, alebo aspoň v podobných podmienkach ako my – v našej krajine. V našom okolí. Jedzme to čo rastie okolo a vtedy, keď to rastie – a rastie toho veľa – stačí sa obzrieť dookola. Len za domom máte kopu zeleniny, ktorá je oveľa výživnejšia a hodnotnejšia, ako tá z obchodu dovezená z Číny či Holandska. Dnešné priemyselne pestované obilniny a zelenina obsahujú už len asi jednu pätinu minerálnych látok oproti stavu pred 70 rokmi. Je to dôsledok jednak toho, že sa pôda už nenecháva úhorom, aby si oddýchla, a namiesto toho sa používajú umelé hnojivá. Samy rastliny sú potom oslabené a musia byť ošetrované pesticídmi. Ďalší významný činiteľ sú kyslé dažde, ktoré bránia minerálnym látkam, aby sa viazali v pôde a tieto stečú nižšie do hĺbky. Divorastúce byliny nám môžu pomôcť nahradiť tieto chýbajúce látky. Výborná je napríklad púpava, pŕhľava, mrlík, hviezdica, šťaveľ či šípky. Často ich hlúpi ľudia pokladajú za burinu.

Z hľadiska zladenia sa s ročným obdobím (a predchádzaniu chorobám, ktoré sú často dôsledkom nesúladu jedinca s okolím) je vyslovene dobré jesť v zime zeleninu zimnú – tú, čo v našich podmienkach do zimy vydrží. Cudzokrajné tropické ovocie nás v zime rozlaďuje a slabuje. Dobrá strava sa prirodzene s dobou mení – či už ide o denný čas, o ročné obdobie alebo o obdobie života človeka. Najlepšie nás navedie vlastný pocit, keď si telo a ducha prečistíme dostatočne, aby sme ho dokázali vnímať.

Jednobunkoví priatelia

Veľmi potešujúce sú mliečne automaty. Nemusíte si kupovať jogurt v plastových kelímkoch, či pochybné sladké biele vodičky. Mlieko z automatu je čerstvé a neupravené, a ak sú kravy zdravé, je mlieko nezávadné. Prítomné sú v ňom len baktérie prirodzene sa nachádzajúce na vemene, vďaka týmto mlieko skysne – čo je dobre. Surové mlieko totiž dospelým ľuďom nie je neprirodzené, škodí nám. Síce sa dá na čerstvé mlieko zvyknúť – tak isto ako na lepok, mäso, cukor alebo alkohol – ale aj keď sa už príznaky otravy po vytvorení návyku nevyskytujú, stále nám tieto látky škodia. V kyslom mlieku sú už pre nás nepriaznivé látky natrávené a premenené baktériami a takéto mlieko je pre nás v poriadku, dokonca nám prospieva. Sú to podobné druhy baktérii, aké máme v našom tráviacom ústrojenstve – dokonca ich tam máme viac, ako je buniek nášho tela. Toto naše malé ale počet črevné osadenstvo blahodárne vplýva na našu obrannú sústavu a celkovú obranyschopnosť tela.

Mlieko z automatu sa však predsa odporúča uviesť blízko varu (70-80 °C), tým sa zničia mikroorganizmy a prípadné vírusy, s ktorými by náš imunitný systém oslabený očkovaniami a moderným civilizačným životom nemusel vyrovnať. Aby mlieko potom dobre skyslo a neskazilo sa, treba tam nejaké dobré kultúry zasa pridať. Ak pridáš lyžičku jogurtu, vznikne ti jogurt, ak trocha kyslého mlieka, mlieko skysne, ak pridáš kefírové zrko (hubku), spraví sa ti kefír. Práve môj obľúbený kefír vedie z hľadiska pestrosti a rôznorodosti prospešných živých bytostí. (Osobne mlieko nepreváram, mikroorganizmy mliečneho kvasenia totiž sami vytvárajú kyslé prostredie, v ktorom iné nežiadúce baktérie hynú.)

Poctivé kysnutie

Podobne ako s mliekom je to aj s chlebom. Naše staré mamy používali pri kysnutí cesta divý kvások. Je to zmeska kvasnicových jednobunkových húb a baktérií, ktorá sa vyskytuje na zrne a na koreňoch rastlín. Tieto rôznoraké mikroorganizmy dokážu predtráviť múku oveľa dokonalejšie, ako dnešný jeden druh kvasníc nachádzajúci sa v droždí. Mimo iného podstatne znížia množstvo lepku. Dnešné drožšie síce spôsobí rýchle kysnutie, ale „práca chvatná málo platná“. Naše telo získa z takéhoto chleba oveľa menej živín. Droždie navyše nezvláda rozložiť všetky neprospešné látky, ktoré sa v zrne prirodzene vyskytujú. Nehovoriac o tom, že dnešná biela múka má od vtedajšej čerstvo zomletej celozrnenej ďaleko. Naši predkovia vedeli, prečo veci robili, tak, ako ich robili. Prečo by aj dnes náš chlebík nemohol byť kváskový?

Nápoje a živý vzor

Čo piť? Vodu. Všetko ostatné pôsobí odvodňujúco – vy ostanete smädní (aj keď zmysly oblbnete), často až chronicky dehydrovaní. Sladké, či „energetické“ nápoje môžu byť liekom či jedom – v závislosti od miery a použitia. Ovplyvňujú látkovú výmenu a dokážu ničiť telo. Pite radšej vodu a oživte si ju. Chlórom znečistenú vodu z vodovodu nechajte postáť, aby plyn vyprchal. Pekným slovom a svojou živou silou prežiarte vodičku – prinavráti sa tak bližšie k svojmu čistému prirodzenému stavu. Stačí takto málo a voda, ktorá by nás inak oslabila, pretože je trúbkami, chlórom, ožarovaním či označením (áno, aj nálepky či popisy ju ovplyvňujú!) poškodená, sa upraví. Aspoň z časti. Záleží, akí čistí sami sme, aký čistý je náš zámer, akí otvorení a žiariví sme. Ja to robím tak, že si fľašu s vodou priložím na srdce. Trocha ňou zakrúžim, kým nájdem správne miesto, pochválim ju a poprosím, že by sa prečistila, navrátila do jej pôvodného živého stavu. Že by mi bola dobrá. Žeby jej vzor bol dobrý, živý, ladný a prirodzený.

Mäso

Ešte jednu vec podotknem. Mäso jesť len výnimočne. Naši predkovia mäso jedli, ale málo – len tak raz do týždňa kúsok a hlavne v zime. Jedli ho účelne – aby prežili zimu, keď nebolo dostatok iného jedla, a aby nevyšli nazmar hospodárske zvieratá, ktoré museli na zimu poraziť, pretože by tieto nemali čo žrať. Nebolo zďaleka možno zabezpečiť na zimu seno pre všetky zvieratá. My mäso nepotrebujeme: ak nie rastlinná potrava, tak syry a kyslé mlieko nám mäso plne vynahradia. A neškodia nám tak. Mäso je ťažko stráviteľné – sila, ktorú nám mäso dodá ani neprevýši silu potrebnú na jeho strávenie. Toto je dôvod, prečo boli v minulosti cenené hlavne tuky. Nie mäso. Taká masť je iná vec. Dokonca ani po duchovnej stránke nemusí byť slanina vždy zlá: niekedy je žiaduce sa uzemniť – hlavne v období temna a zlých duchov (nebezpečia zlých myšlienok) – v zime. V dnešnej dobe by som ale ani masť neodporúčal. Poľnohospodárstvo je presiaknuté jedmi a tieto jedy sa sústreďujú práve v tuku zvierat. Navyše, zvieratá sú často chované v neprirodzených, strašných podmienkach a aj toto je na duchovnej úrovni v tuku a mäse uložené. Požívaním mäsa a zvieracích tukov tak prijímame aj duchovnú silu, ktorá ale nie je zladená zo životom a musíme vynakladať vlastnú životnú silu, aby sme túto mŕtvu silu preladili. Odhliadnuc od tohto, príliš veľa bielkovín v strave spôsobuje, že bunky sa množia rýchlejšie, ako je ich naša často oslabená ochranná sústava schopná usledovať. Výsledkom býva choroba s menom raka.

Vykorisťovnie zeme

V priemere je potrebných na dorobenie jedného kilogramu mäsa treba toľko zdrojov, koľko by postačilo na dorobenie ôsmych kilogramov rastlinnej stravy. Na vytvorenie jedného kilogramu mäsa treba 100-krát viac vody ako na jedno kilo obilia. Z hľadiska ekosystémov a potravinových reťazcov platí, že každým článkom reťazca sa stráca 90 % zhromaždenej sily. Ak si objem sily ktorú získa lán obilia zo slnka postavíme rovno 100%, tak sviňa kŕmená týmto obilím získa najviac 10% z tejto sily. Toto je fyzikálne obmedzenie, zvyšok sily je stratený ako odpad. Keď človek potom večeria bravčovinu, na tanieri má už len 1% pôvodne zemou zachytenej sily, často ešte menej. Platí to aj pri premietnutí na plochu: rovnaký kus zeme uživí 10 bylinožravcov, ale len jedného mäsožravca. Nezmyselné jedenie mäsa v „dobrej viere“ či „zo zvyku“ je teda aj nesmiernym mrhaním. Je to práve jedenie mäsa, ktoré spôsobuje hladomory, vojny a ničenie dažďových pralesov.

Nutkavá potreba jesť mäso s každým jedlom je tiež známkou neuzemnenosti. Ako som už skôr písal, v mäse je sústredená veľká plocha zeme. Pre zhotovenie mäsového výrobku bolo potrebnej desaťnásobne viac životnej sily bytostí Zeme, ako pri rastlinnom pokrme. Dnej je bežné, že ľudia sú nie len neuzemnení (vtedy by mäso možno pomohlo), ale hlavne majú k Zemi a jej bytostiam odpor. Boja sa divých zvierat, hlavne medveďov, vlkov, kliešťov či komárov. Nadávajú si, že „Ty krava, sliepka, hus, koza, suka, sviňa...“ Dakedy to všetko boli posvätné zvieratá Matky Zeme. Títo ľudia sa tvária, že sú niečo výnimočné, niečo mimo prírodu, mimo bežný poriadkok. Vlastne sú to akoby mimozemšťania – táto ich namyslená nadradenosť spôsobuje, že Zem ničia. Zem je pre niech špinavá, podradná: humus, hovno, hnoj, nič... Mrhajú jej zdrojmi akoby to nebolo nič, vlastne nevedia čo činia. Bez lona Matky Zeme totiž nie sú schopní duchovne dospieť a rozšíriť svoje vedomie, vedenie a videnie aj na iné bytosti. Riešením môže byť práve prestať jesť mäso, prestať Matku Zem znásilňovať, vykorisťovať. Začať sa pomaly čistiť a postupne sa vyčistí aj zrak a človek uzrie. Uzrie, čo konal. Poprosí o odpustenie. Pustí namyslenosť. Obradne vezme s plným vedomím do úst kúsok mäsa a v dotyku smrti sa znovuzrodí. S pokorou sa oddá Zemi, ktorej bol vždy súčasťou. Až teraz môže začať skutočne rásť.

Náhrada mäsa

Dnes je mäso často nahradzované sójou (tofu): toto však nie je žiadna výhra. Možno dokonca naopak. 90% predávanej sóje (a aj kukurice) je geneticky upravenej a je pestovaná za potreby veľkého množstva rôznych jedov. Sója navyše prirodzene obsahuje veľa pre nás škodlivých látok. Kvasenie (sójová omáčka, tempeh) tieto látky zväčša odstráni, vegetariánmi obľúbené tofu alebo sójové „mäso“ však kvasené nie je. Na sóju našťastie nie sme odkázaní: máme hrach, cizrnu, fazuľu, šošovicu… Strukoviny vo všeobecnosti často obsahujú jedovaté látky, ktoré ich majú chrániť pred zjedením. To je dôvod, prečo sa pred varením nechávajú na noc napučať. Semeno sa totiž vo vode začne pripravovať na klíčenie a začne tieto jedovaté látky pretvárať na látky prospešné. Z tohto dôvodu je dobré nechať napučať napríklad aj pšenicu. Napučané semená sa navyše oveľa rýchlejšie uvaria.

Kameňom úrazu pri bezmäsitej strave býva vitamín B12, ktorý sa nachádza len v potravinách živočíšneho pôvodu. Tento sa dokáže v tele dlhodobo uchovať, takže jeho nedostatok v strave sa začne prejavovať len postupne, napríklad pocitom úzkosti či telesnou slabosťou. Na pokrytie dennej dávky by človek potreboval vypiť asi 3 poháre kefíru či zjesť  4-5 vajíčok. Preto sa odporúča, aby ľudia, čo sa stránia živočíšnych výrobkov, užívali B12-ku v podobe výživového doplnku z lekárne. Je aj iný spôsob. Severoamerickí indiáni si z uloveného bizóna najviac cenili pečienku, túto vždy rozkrájali a dbali na to, aby z nej každý jeden z kmeňa kúsok dostal. Hovädzia pečeň je totiž výnimočným zdrojom tejto životodárnej látky. Keď z plným vedomým, úctou, pokorou a vďakou prijmeš 25g hovädzej pečienky, na celý týždeň je tvoja potreba naplnená. Osobne sa radšej spájam s mŕtvym zvieraťom ako s farmaceutickým komplexom.

Korenie, soľ a bylinky

Strukoviny môžu nadúvať – tu nám vie pomôcť korenie, napríklad zázvor, rasca, aníz či v Indii obľúbené čertovo lajno (asafoetida). Korenie celkovo spraví dobre, čo sa chuti, stráviteľnosti a aj výživy týka. Príjemné je koreniť aj hubami, napríklad rozomletými sušenými bedľami. Cesnak a cibuľa sú tiež vlastne korenia. Korenie je dobre na začiatku kratučko opražiť na oleji, aby chuť lepšie prešla do jedla. Čili, cesnak či zázvor podporujú dobrý druh kvasenia a chránia uchované jedlo pred pokazením. Kadejaté vegetové zmesy a bujóny neodporúčam. Umelou príchuťou klameme samých seba a soľou či glutamanom len otupujeme svoju schopnosť vnímania chutí.

Čo sa solenia týka, naša chuť na slané väčšinou neznamená, že naše telo potrebuje kuchynskú soľ (NaCl), ale skôr hromadu iných minerálnych solí. Tieto sa v prírode prirodzene nachádzajú spolu s NaCl, či už v slanej morskej vode alebo v slaných hlinách, ktoré sa v minulosti bežne pridávali do chleba. To kilo soli za pár korún z obchodu tieto látky však neobsahuje, rovnako ako slané pochutiny (arašidy, lupienky), tieto našu chuť po soli neuhasia. Naopak: ešte toho viac pokazia, pretože kuchynská soľ má na naše telo veľa nepriznivých účinkov. Oveľa lepšia je morská soľ. Osobne používam soľ hlavne pri nakladaní zeleniny (či pri výrobe syrov), pri varení len striedmo.

Nech je jedlo tvorím liekom! Všetko, čo zjeme nás nejak ovplyvňuje a veľmi záleží od nášho naladenia a stavu. Čo jednému pomôže, môže inému uškodiť. A zároveň si na veľa vecí vieme zvyknúť. Hranica medzi jedlom a sa liekom stráca – výrazné je to napríklad pri bylinách. Veľa z nich neradno užívať dlhodobo či v spojení s nejakými inými – alebo naopak: mali by byť užívané v zmesi. Je však aj pár takých bylín, ktoré sú silne ozdravné a zároveň sa môžu užívať každonenne. Neúčinkujú totiž jednostranne na nejakú našu časť, ale celistvejšie – dokážu naše telo vyladiť. Do tejto skupiny liečivých bylín patrí naša čakanka, ktorej opražený rozomletý koreň sa pije v podobe kávoviny (cigorka), alebo tiež zelený čaj, či varený zázvor (ďumbier). Výborné účinky má aj kurkuma, hlavne v spojení s trochou čierneho korenia (pepru).

Slávnosť pôžitku a bohatstva

Nejde len o chuť – pri sýtení sú dôležité všetky zmysly: zrak, čuch, hmat, cit a dokonca aj sluch. Predovšetkým hmat, cit a sluch sú dnes opomínané. Príbory sa do novoveku nepoužívali a dôvod je prostý – človeku najlepšie chutí jesť berúc jedlo jednoducho do prstov. Je tiež veľký rozdiel jesť kovovou lyžicou a drevenou. Mimo bežných zmyslov máme aj vnútorný cit – cítime, ako je jedlo naladené a ako ladí s nami. Odporúčam tento pocit nepotláčať – naopak – riadiť sa ním. A čo zvuk? Odpradávna sa ľudia pred jedlom modlili – pred tým, ako náboženstvá potlačili prirodzenú ľudskú radosť, bývalo toto prianie veselé – bol to spev. Chválime dary. Spoločné jedlo je slávnosť vďaky a pieseň spraví dobre tak nášmu vlastnému naladenie, ako aj naladeniu pokrmu. Spolu s jedlom ľahko do seba prijímame aj obrazy a myšlienky. Určite by som nemal pri jedle zapnutú televíziu.

Veľmi zaujímavé je aj, ako vytvárame jedlá – ako ich navzájom miešame. Veľmi časté hlavné jedlá sú mäso so zemiakmi či ryžou. Naše telo však musí pre bielkoviny vytvoriť úplne iné tráviace prostredie ako pre škroby. Ak sa v žalúdku ocitnú spoločne, priebeh trávania sa veľmi sťaží. Enzýmy rozkladajúce škroby pracujú v zásaditom prostredí našich slín, kým k rozkladu bielkovín dochádza v kyslom žalúdku. Spoločne sa rušia, do hry musí vstúpiť ďalší enzým a trávenie sa výrazne sťaží. Dnes je však bežné na raňajky chleba so syrom a na obed mäso s hranolkami. Prečo sú naše recepty a zvyky takéto, prečo jeme ťažko stráviteľné zostavy? Pretože toto nie sú jedlá určené pre bežný čas! Jedlá dnešného jedálničku neboli každodennou bežnou stravou. V minulosti to boli jedlá hostín a sviatkov: Kkždí niečo priniesol, jedlo sa spoločne zdieľalo a spoločne naši predkovia zažívali pocit skutočného bohatstva, blahobytu, hojnosti, radosti. Neskôr sa to zvhrlo a bohatí ľudia si začali dokazovať svoje (často nečestne vydobité) spoločenské postavenie práve vyžívaním sa v hostinách. V stredoveku nebolo na šlachtických dvoroch zriedkavosťou prejedať sa, až kým človek jedlo nevydávil a potom pokračovať, podobne ako to dnes robia niektorí mladí ľudia s alkoholom. Tieto ťažko stráviteľné jedlá teda nemajú prvotne slúžiť na našu poživu, ale pre zážitok zmyslov počas výnimočných udalostí, popríopade na ukázanie sa pred druhými, či dokázanie si niečoho sebe samému. Dosť choré vyťahovanie sa. Chyba je v tom, že tieto výnimočné jedlá hodov a hostín sa dnes dostali do bežného jedálnička.

Jednoduchá strava

Je najvyšší čas uvedomiť si toto všetko a vrátiť sa k prirodzenej strave – k strave, akú sme vždy jedli. K jednoduchej strave, keď sa je naraz jedlo iba jednej povahy a mäso len výnimočne. Podľa zásad delenej stravy (obrázok) môžeme veselo spájať všestranné potraviny (tuky, oleje, orechy, jogurt, kefír, kyslé mlieko, smotana, zelenina, kvasená zelenina, klíčky, koreniny, huby, semiačka) so škrobovými potravinami (obilniny, zemiaky, kukurica, strukoviny okrem sóje, med, cukor) alebo s bielkovinovými potravinami (vajcia, syry, čerstvé mlieko, ryby, sója, arašidy, mandle). Škrobové a bielkovinové potraviny by sa však navzájom miešať nemali. Ovocie najlepšie jesť na prázdny žalúdok a samé. Čiže, omastené halušky s kyslou smotanou alebo kyslou kapustou sú v pohode (škroby s tukom či zeleninou), ale špagety so syrom a mäsovou omáčkou (škroby s bielkovinami) v pohode nie sú.

V skutočnosti to vyzerá tak, že si medzi rôznymi jedlami necháme dostatok času, aby sa žalúdok vyprázdnil. Ovocie sa v žalúdku spracúva rýchlo (do polhodiny-hodiny) a malo by sa jesť samé a najlepšie naraz len jeden druh. Škrobovo-zeleninové jedlo sa v žalúdku trávi asi dve-tri hodiny. S bielkovinovo-zeleninovým jedlom je to rôzne: vajíčko, tvaroch, hydina či ryba asi dve hodiny a tvrdý syr či tuhšie mäso aj 5-6 hodín. Vlastne bežné prestávky medzi raňajkami, desiatou, obedom, olovrantom a večerou pri jednoduchej strave väčšinou postačujú. Oproti tomu, zle zostavené jedlo leží v žalúdku aj deň a pri trávení vznikajú nežiadúce látky, ktorým sa telo bráni a nie je tak možné vstrebať tie žiadúce – vlastne je takéto stravovanie aj neúctivým mrhaním živinami. Osobne si ráno rád dám ovocné raňajky, potom škrobovo-zeleninovú desiatu a obed a na večeru niečo bielkovinovo-zeleninové. Ak som pomedzi to hladný, tak chrúmem surovú zeleninu či orechy. Takýto jedálniček má za výsledok, že som oveľa čulejší, neťahá ma to poobede spať, jem menej a cítim sa celkovo lepšie.

Všetko s mierou?

V akom pomere jesť rôzne druhy potravín? Keď dáte pred potkanov misky s rôznym jedlom, tieto zvieratká si dokážu z každého vybrať toľko, koľko potrebujú, aby boli zdravé. Tohto sme schopní aj my – keď naše telá ukľudníme a vyčistíme, keď sa prestaneme oblbovať a zbavíme sa závislostí. Jedy či lieky (alkohol, biely cukor, lepok, stužené tuky, mäso…) sú návykové. Dôvod je jednoduchý: ak dlhšie žijeme v jedovatom neprirodzenom prostredí, naše telo sa mu do istej miery prispôsobí, zmení spôsob látkovej premeny. Časom sa tento zmenený stav stáva obyčajným a jedy sú vyžadované, aby telo pracovalo tak, ako si zvyklo. Keď jedy náhle vysadíme, cítime sa choro – naša látková premena je narušená. Predstav si toto jedované prostredie ako dom s nízkym stropom, kde musíš stále chodiť zohnutý. Zo začiatku ťa bolieval chrbát, ale už si si zvykol. Bolesť ustúpila a tebe už nízky strop príde normálny. Tvoje svaly sa upravili, aby udržali tvoje telo v neprirodzenej polohe. Keď potom vyjdeš z domu von – a pokúšaš sa narovnať – ide ti to ťažko a bolí to. Bude nejakú dobu trvať, kým si svaly zvyknú. Cítiš sa zle – vieš ale, že chodiť vystretý je prirodzené a zdravé. Vytrváš, kým si od „jedovatého“ nízkeho stropu odvykneš. Keď sa dostaneš do prirodzeného čístého stavu, začneš znova cítiť, čo je pre teba zdravé a dobré, a čo nie. Už ťa tvoje telo nebude miasť. Keď sa vyčistíš, zrazu začuješ vnútorný hlas, ktorý ti hovorí, čo jesť a v akom pomere.

Jedeniu, dýchaniu a pitiu škodlivých látok sa nikdy úplne nevyhneme a ani to nesmie byť cieľom. Aj jedy sú prirodzené – v miere. Sem-tam vojdeš aj do domu s nízkym stropom – dôležité je, nezdržiavať sa tam pridlho, aby si neochorel, aby si sa nestal sa závislým. Nepríjemnosťou dnes zvyčajnej priemyselnej stravy nie sú len jedy, ale aj nedostatok živín. Priemyselné poľnohospárstvo ničí pôdy a prirodzené živiny v nich sú nahradzované umelými hnojivami, ktoré sa však obmedzujú na pár látok, ktoré umožnia rastline rýchlo narásť. Rastlinám v monokultúrach však chýbajú dôležité stopové a minerálne látky a tiež podpora spoločenstva iných rastlín. Dôsledok je, že rastliny sú potom náchylné na choroby, čo sa rieši jedovatými postrekmi a najnovšie dokonca GMO. Po to 70 rokoch priemyselného poľnohospodárstva klesol obsah živín v pestovaných plodinách o 50 až 70 percent. Tie živiny, ktoré v ešte rastline sú, sa následne často zničia priemyselným spracovaním. Výsledkom je jedlo, ktoré nám dodá síce silu, ale prázdnu a rozladenú – bez výživy a potrebných stavebných látok. My ľudia potom len jeme a jeme a stále sme hladní. Sme vyhladovaní a často zároveň tučnieme, pretože naša látková premena je narušená. Jedlo nás nezasýti, pretože to, čo naše telo pýta, sa v jedle už nenachádza. My však stále máme na výber. To, čo nám chýba, síce už oddelenie potravín v hypermarkete neponúka – máme to však na dosah. Dokonca zadarmo. Plané a divé jedlé „buriny“ sú na to, čo nám chýba, veľmi bohaté. Dokonca ani nevadí, ak rastú v meste – bežné mestské znečistenie je väčšinou menšie, ako to cielené priemyselno-poľnohospodárske.

Naše telo je schopné sebaočisty (detoxikácie). Tú treba ale umožniť, dať očiste priestor. Ak sa stále za niečím naháňame, ak stále niečo trávime, čas na očistu nezvyšuje. Najjednoduhšie je spraviť si krátky pôst – jeden či dvojdňový. Raz za mesiac, pri splne napríklad. Ja som sa zvykol postiť jeden deň v týždni „z núdze cnosť“, keď som mal plný rozvrh a na jedlo nezvyšoval čas. Kým si človek na pôsty nezvykne môže byť dôležité jedlo v ten deň nevidieť – ak začneme slintať a spustí sa činnosť tráviacej sústavy, nerobí to dobré veci. Po dvojdňovom pôste sa už mení stav vedomia – toto môže pomôcť, ak si potrebujeme prečistiť hlavu a spraviť si vo veciach poriadok. Osobne bývam ako hladný prekvapivo tiež o dosť výkonnejší, čo sa duševnej práce týka. Človek sa časom stáva prispôsobivejším – nebude tebou tak mávať hlad. Dobrá vec na prečistenie sú aj čerstvé ovocné a zeleninové šťavy. Taká cvikľová napríklad.

Ešte chcem pripomenúť, že často nie je možné a ani výhodné byť príliš vyhranený. Aj nezdravé veci sú totiž občas či v primeranom množstve prirodzené. Neodporúčam pristupovať k strave priveľmi úzkostlivo. Nepatrí sa napríklad na návšteve odmietnuť ponúknuté jedlo – dobrý pocit spoločenský býva dôležitejší, ako dobrý pocit telesný. Nezaškodí si výnimočne zažiť aj krajnosť a cvičiť žalúdok a telo na ťažšie veci – dôležité však je, aby bežný stav bol stav zdravý, silný, rovnovážny a umiernený.

Chvála za dary

Rovnako dôležité ako pôvod a akosť jedla, je náš prístup k nemu – byť pri jedle duchom prítomný, vážiť si jedlo. Poďakovať zaň. Prečistiť si ho našou životnou silou. Piesňou či slovom. Prijímanie jedla je vo svojej podstate posvätný úkon. Spájaš sa na hmotnej úrovni s tvojim okolím, splývaš s kusom potravy, darom od Prírody, Slnka, Zeme – a sprostredkovane prijímaš slnečnú životnú Silu. Keď si plne predstavíš, uvedomíš, čo za tým jedlom vlastne stojí, príde ti len prirodzené si ctiť jeho zdroj, ďakovať zaň, neplytvať ním – a spracovať ho pri príprave tak, aby čo najmenej vyšlo na zmar. Najlepšie nič – zvyšky môžeš kompostovať, darovať Matke Zemi. (Smutná štatistika je, že polovica potravín je v našej civilizácii vyhodená.)

Ako sa neprejedať? Tak, že jedlo vychutnáme. Pred začatím jedenia poďakujeme, chvíľku rozjímame. Jeme pomaly a precítime každé sústo. Je to obrad. Sme v čase mimo času, sústredení na dary. Pomaly dobre prežujeme každý kúsok. Potrava sa tak premieša so slinami a lepšie sa nám strávi. Často by nám už len oči jedli. Takto nasýtime aj naše zmysly. Ja sa sám seba zvyknem v duchu pýtať, či mi je dosť. Keď mi príde, že hej – už nejem.

A veľa šťastia pri varení stále nových jedál. Nie je dôvod držať sa skostnatelých receptov. :) Varme z toho, čo je, kedy je a ako to cítime. Objavujme (staro)nové veci. Dobrú chuť. :)

Nakoniec ešte pripájam prianie, ktoré nahlas či v ducho vyslovím pri každom jedle: