Zázrak s názvom Web log

Webový denník. Koho prvého napadlo, nepísať si dojmy do osobného zošítka starostlivo chráneného a skrývaného – ale podeliť sa o ne – rovno s celým svetom?

Myšlienka sa uchytila. Z jazykolomného web-logu sa stal blog. A z blogera sa stal niekto. Niekto, kto zamiešal karty v spravodajstve, v mienkotvornosti, niekto, kto ohrozil dovtedy neochvejné postavenie pseudokultúrnych najatých médii...

Cítim, že sa niečo lieči – keď píšem o veciach osobných – o veciach, o ktorých akoby sa nepatrilo hovoriť... Nie to verejne, ale ani vrámci mojej rodiny... Nejaká bolestivá rana v minulosti to možno spôsobila – to, že bytostné pocity nezdieľame.

Žeby za tým bola dvojtvárnosť? Navonok sme celé veky nemohli povedať to, čo sme vnútri vedeli... Cirkev, monarchovia či papaláši pod trestami zakazovali iné pohľady ako ten jediný „správny“... Stali sme sa nepohodlne rozporuplní – spútaní v rozpore medzi nariadenou pravdou a tou skutočnou. V plíživom strachu sme radšej prestali pravdivosť nášho vnútra vyjadrovať úplne.

Status quo praská. Vetri sa zdvihli. Závan je svieži a ozdravný.