Články

Vonku prší. Dnes som umýval podlahu v chráme u brnenských Harekrišňákov. Potom som príjemne zmokol cestou domov. Mám chuť si ešte aj studenú sprchu dať a očistu zavŕšiť. Namiesto toho však sedím a dumem: Ako nájsť mieru? Mieru medzi voľnosťou a slobodou a zvykom a rozvrhom?

Dve noci pred jarnou rovnodennosťou som nevedel za­spať. Nedokázal som sa uvoľniť. Bol to pocit, ako by som si zrazu ničím nebol istý.

Ako si sa naučil hovoriť? Chodiť? Bolo to namáhavé? Trápil si sa? Musel si sa do toho nútiť?

Prirodzene prebieha učenie samovoľne a je radostné. V prírode je žiaduce, aby sa tvor učil neustále – a príroda to zabezpečila: učenie nám robí radosť! Prirodzene si dokonca pamätáme všetko, čo sme kedy zažili.

Ano, obřady mají smysl, udržují řád světa, pokud jsou to tedy ty správné, smysluplné obřady a né vymyšlené. Měli bychom se vrátit ke správným obřadům, ale které to jsou?

Práve som sa vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúry dom v⁠ dedinke pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spo­loč­ných obradov, rozhovorov, hostiny a hudby.

Stojím pred múrmi bývalých kasární, dnes utečeneckého tábora blízko slovensko-rakúsko-maďarských hraníc. Prší a vonku pred táborom nie je veľa ľudí. Rozprávame sa s dvoma mladými chalanmi z Afganistanu. Sú tu už dva-tri mesiace, vyzerajú dobre, sú slušne oblečení, bystrí, hovoria anglicky.

Starám sa tieto dni o nášho psíka. Nedarí sa mi to. Je to hlavne otcov psík a pekný vzťah má aj s mamou a mojimi sestrami. So mnou nie. Nepočúva. Uteká. Neviem ho ovládať inak ako násilím a strachom – a nakoľko násilný až tak nie som, skôr to len hrám – a on to vie – má ma v labke.

Rozprávali sme sa:

„Bosý lesom – v sile som,“ bežím lesom, spievam si, zariekavam. Je to zvláštny pocit, úplne nový vnem. Diví, oslobodzujúci a zároveň hraničný – musím byť veľmi obozretný, sústredený. Vnímam okolie – som sústredený nie na nejaký bod mimo mňa, ale na celý svet.

Stretol som nedávno starú pani zo Švédska. Bavili sme sa o jej mladosti, o občianskom aktivizme, o sedemdesiatych rokoch veľkých zmien – bola to vtedy iná, slobodnejšia a ľudskejšia doba.

Prijímam tento rozvrh duchovnej cesty všedného dňa. Nech to prúdi, vedie, ale voľne a ohybne. Nemusím – môžem! Nech som dobre naladený a veci idú, plynú, dejú sa účinne, výkonne, celistvo a ladne – a bez námahy, samovoľne, ľahko. Tak!

Vonku prší. Dnes som umýval podlahu v chráme u brnenských Harekrišňákov. Potom som príjemne zmokol cestou domov. Mám chuť si ešte aj studenú sprchu dať a očistu zavŕšiť. Namiesto toho však sedím a dumem: Ako nájsť mieru? Mieru medzi voľnosťou a slobodou a zvykom a rozvrhom?

Je to pár tisíc rokov, čo máme poľnohospodárstvo. Je to pár desiatok rokov, čo máme biele škrobové pečivo obsahujúce skoro samý škodlivý lepok.

To, čo je vlastne dospelosť, dnes už zväčša netušíme. Žijeme pod vplyvom citových rán, ktoré sme utŕžili ako bábätká od našich nevedomých rodičov, ktorí sami neboli úplne dospelými a nedokázali pre nás vytvoriť bezpečný priestor pre rast.

Strava nie je len o kvantite a kvalite, o množstve a akosti – ale hlavne o spôsobe stravovania.

Blížia sa Vianoce. Upratujeme, pečieme, treba to všetko stihnúť... Zapĺňame každučkú chvíľu, každý prázdny priestor – aj ten v nás samých. Napätie sa stupňuje.

Informačná obezita – vravia tomu. Prežierame sa. Našimi zmyslami a mysľami hltáme prúdy príťažlivých obrázkov. Preplachujú nás – nieto času tráviť. Zanášajú? Zavádzajú? Zanechávajú kaly, otupujú... Ostáva čudné napätie.

„Nezrelé bytosti, ktoré ešte nevedia, čo je svet, tie je ťažké učiť, vyskúšaj si to na svojich deťoch,“ vraví mi jedna učiteľka. Hej, je ťažké učiť a je pochopiteľné, že drvivá väčšina učiteľov je vyhorených.

Zaujívamé podrobnosti z našej slovenskej minulosti a dedičstva v podobe úryvkov z knihy historika Viktora Timuru Slovienske kontinuá:

Štáty a⁠ korporácie nám robia službu. Odbreme­ňujú nás od zodpovednosti za seba samých – za naše zdravie, vzdelanie, kultúru, za naše deti, za naše medziľudské vzťahy, za naše živobytie, za krajinu, ktorú obhospodarujeme – za naše ži­votné prostredie.

„Tie jablká sú bežne striekané aj desať-dvadsať razí, kým sa k tebe dostanú,“ prizná sa mi ovocinár. Potravinársky priemysel toho veľa zmenil – a môžeme byť na to hrdí. Potraviny sú pre nás zabezpečované strojmi, postrekmi, hnojivami.

„Vlastík, môžem?“ šepká moja milá. Ležím v polospánku, je to len pár okamihov, čo som pri vedomí – zľaknem sa: „Nie, nemôžeš!“ Nechcem byť zobudený! Aspoň chvíľu plynulosti, spojitého prechodu zo sna do sveta.

Dakedy sme si rozprávali príbehy. Rozprávali sme o tom, čo sme videli okolo nás. O tom, čo sa nám prihodilo, čo sme počuli od starých rodičov… Báje o kopcoch a riekach okolo nás.

Volá sa Katka. Traja sme – sedíme pri spoločnej večeri. Je tomu rok, čo som sa s ňou rozišiel. Ľúbili sme sa – ale... Teraz je Katka s Marošom – mojím dobrým priateľom. Som rád, že sú spolu.

Stále tam niečo medzi mnou a ňou väzí. Rozprávame sa o menách. Katka znamená čistá.

Úryvky od PhDr. Dušana Třeštíka, CSc. o tom, ako vnímali svet naši predkovia a akým spôsobom bolo naše pôvodné slovenské a prírodné pojanie sveta zmenené privezeným náboženstvom:

Chytám do ruky knižku. Prostonárodné rozprávky. Detské? V mladom veku sme otvorení – ľahko sa učíme a ľahko prijímame. Nevedome vsakujeme obrazy, pocity, vzory, vzťahy...

Sníva sa mi nad ránom, že som pri prameni. Rád by som sa napil. Prekvapuje ma, akým malým prúdom tečie voda – a ešte aj nejaká špinavá je. Kus povyše je viac vody, jazierko a väčší prameň – ten je však zabratý. Sú tam moji známi, šantia sa tam, nevinne a nevedome skúšajú to či ono.

V Bystrici bolo v sobotu malé podujatie. Rozhovory, príbehy ľudí, hudba – bolo to cigánsky ladené. Taký malý odpor na vlnách otázok okolo pána župana Kotlebu a blížiacich sa osláv SNP. Slávnosť úcty a porozumenia sa skončila predčasne.

Sníva sa mi nad ránom: som pri prameni, že sa napijem. Som prekvapený, akým malým prúdom tečie voda – a ešte aj nejaká špinavá je... Kus povyše je viac vody, jazierko a väčší prameň – ten je však zabratý. Sú tam moji známi, šantia sa tam, skúšajú to či ono.

Väčšinou som sám. Dnes ma prekvapila moja 10-ročná sestrička. Spoza stromov presvitá svieže ranné slnko. Bude teplo.

„Ty nevieš spievať?“ spýtala sa mama prekvapene – prekvapene napriek tomu, že sme doma nikdy nespievali. Spomínala mama – keď bola mladá, piesňami to žilo – na školských výletoch v autobuse, na brigádach pri práci, cez prestávky v škole...

Na vrchu kopca stojí kostol. Za hrubými múrmi sa v⁠ ňom skrývajú tí, čo veria v nebo. Tí, ktorým je myšlienka pred­nejšia pred skutočnosťou.

Pozerám sa na väčšinu ľudí okolo mňa a vidím, že nejedia potraviny. Jedia veci, ktoré boli vyrobené, nie aby človeka vyživili – ale aby dlho vydržali na sklade a aby vyzerali na pohľad pekne.

Bolieval ma chrbát. A to som mladý človek. Hrbenie v školských laviciach, ťažké knihy vláčené do školy a zo školy... Stále nejak veríme, že knihy zastúpia múdreho človeka. Papier hlavne neodporuje a znesie všetko. Dá sa na ňom zarobiť – predstav si ten trh: všetky školopovinné deti.

Netreba mu stínať hlavy. Nie. Neverte stredovekej propagande pokryteckých kňazov.

Drak je dobrý. Drak je zlý. Drak je sila. Je to okrídlený had. Je to spojenie Zeme a Neba. Je to prúd – mocný prúd.