Keď sa láska spojila s ranou

To, čo je vlastne dospelosť, dnes už zväčša netušíme. Žijeme pod vplyvom citových rán, ktoré sme utŕžili ako bábätká od našich nevedomých rodičov, ktorí sami neboli úplne dospelými a nedokázali pre nás vytvoriť bezpečný priestor pre rast. Semiačko vyklíčilo, v láske rástlo v objatí Zeme a Slnka, Matky a Otca. V tom prišla rana. Čo to bolo? Opustenie! Zem nechala rastlinku samú! Zavrela ju do kočíka a nechala revať? Nechala si rastlinku vziať cudzou osobou, ktorej násilnej autorite sa podriadila, pretože sama ešte nebola vyspelá dospelá samosprávna Zem? Hm. Puto lásky sa pretrhlo. Bohyňa sklamala. Rana prišla z miesta lásky, z miesta spojenia Zeme a Neba, z miesta stvoriteľov v ktorých láske rastlinka rástla.

Láska sa spojila s ranou. Rast a vývoj v objímajúcej láske zdroja spojenia – sa spojil s ranou.

Rastlinka v strachu pred ďalšou ranou – prestala rásť.

Ustrnula.

Navonok možno vyzerá veľká. Nikdy však už nenadviazala vzťah. Vytesnala tú hrôzu a spolu s ňou aj lásku. Už nevie, čo je to vzťah. Nepamätá si. Netuší, že vo vzťahu lásky vzniká sila. Tam je zdroj!

Bez spojenia na tento prameň sily stretu protikladov v kruhu ochrany – silu nemá. Aby prežila – nárokuje si ju. Dieťa si nárokuje pozornosť, jedlo, pohodlie. Toto dieťa obetuje samé seba, len aby získalo pozornosť rodičov – už nie je s nimi totiž v spojení. Po rane sa odpojilo. Láska už neprúdi. Silu si musí dieťa kradnúť, aby prežilo. A rodičia sa ho snažia ovládať, strašia ho, napomínajú a pútajú kliatbami: Nebež lebo spadneš! Prechladneš! Už totiž svoje dieťa necítia: Nevedia o ňom nič.

Ich dieťa chce hračky. Hádže sa o zem. Podlíza sa. Snaží sa vyhovieť. Je sebestredné, egoistické, vypočítavé a zároveň obetúva samého seba: nekoná podľa svojho vnútorného vedenia z duše – ale podľa očakávania druhých. Aby bolo dobré a dostalo tú pozornosť, tú silu, tú odmenu. Nie je to však skutočná láska, čo dostáva, táto zástupná láska je totiž podmienená a posudzujúca. Púta a väzní. Bráni rastu.

Skutočnú lásku nepozná. Nepozná ani skutočné jastvo, ktoré vychádza nie so snahy sebecky si kradnúť silu a vhodne sa prispôsobovať druhým – ale vychádza z podstaty bytosti, jej vnútorného vedenia a úprimného žitia svojho príbehu, bez ústupkov.

Nepozná ani skutočnú obeť. Nie obeť ako útek pred sebou samým. Tak často sme totiž altrististi, dobráci a v dobrej viere páchame najväčšie zlá. Snažíme sa pomôcť druhým – ale vlastne vidíme len seba. Naša silená pomoc druhým je vlastne vyhnutím sa sebe samému – sme to práve my, kto kričí o pomoc. Ale to by sme si najprv museli priznať vlastnú slabosť: Priznať si, že nie sme tým dospelým, ale stále sme vnútri deti, ktoré túžia po láske, sme stále neukojené, nevychované, ukrivdené, ustrašené, opustené deti... Toto bolí... Dotýka sa to tej dávno vytesnenej rane hrôzy z opustenia a násilného prerušenia rodičovskej ochrany a vedenia. Radšej sa uzavrieme do závoja našich detských predstáv o dospelosti. A konáme podľa nich, žijeme v akomsi ochrannom kruhu múrov predstáv: Nevidíme skutočnosť.

Neúprimní sami k sebe. Úbohí. Pretože Boh je vzťah – ktorý sme od tej rany už viac necítili...

Ak ho však nadviažeme. Ak sa obrodíme...

Ak si znova prežijeme svoje počatie, svoj pôrod, svoje detstvo, tentoraz s pochopením, v láske a správne... Lásku si vieme dať – a je nám ustavične dávaná, keď sa jej otvoríme v bezpečnom priestore kruhu svetlého sveta ochrany, keď sa úprimne a naho otvoríme sebe samým a skutočnosti takej, aká je. Keď sa očistíme od vier a predstáv... Láska nás naplní. Bohatstvo nám bude dané. Ak nie našimi priamymi rodičmi – tak Slnkom a Zemou, Bohyňou a Bohom, veľkým Otcom a veľkou Matkou. Obetujú nám ju.

V láske je obeť dobrou.

Obetujem niečo zo seba, kúsok seba – obetujeme spoločne – a vzniká zázrak. Nový život. Tvoríme! Staráme sa o semienko, dobrotivo, dobrovoľne mu darujeme pozornosť, lásku, tvoríme mu bezpečný priestor. Sme mu vodcovia a bohovia. Toto je najvyššia obeť a takto to má byť.

Semienko znova začalo rásť! A raz vykvitne do krásy, dozreje.