Dve podoby kresťanstva
Nedávno som bol prvý raz v kostole na omši. Ostal som hlboko otrasený. Kde je to sväté miesto lásky? Kde je ten divotvorný prameň sily? Kde je to svetlo, ten stret ducha a duše? „Pán, pán…“ opakovali veriaci. Pán kňaz im spred oltára kázal. Po stenách viseli šibenice. Boh asi naozaj trpí, pri pohľade na tento zjav určite. „Ľudia, trpte, čím viac, tým lepšie,“ asi taká bola tá správa, „trpte to zlo.“
Čo sa stalo? Kedy sa zmenilo náboženstvo lásky na náboženstvo utrpenia, poddanstva a otroctva? Nikto o tom nehovorí. Všetci trápne čušia. Aj v učebniciach dejepisu tento kúsok chýba.
Náboženstvo otrokárov
Voláme sa Sloveni, Slovania, Slováci… V západoeurópskych jazykoch sa vyskytuje podobné slovo: esclave, Sclavus, slave – s významom: otrok. Tieto slová majú svoj koreň práve v našom mene.
„Slave (anglicky ‚otrok‘) – pôvodne ‚Slav‘ takto používané v druhotnom význame, pretože veľa Slovanov bolo predaných do otroctva dobyvateľmi. Tento vývoj je dôsledkom križiackych vojen Ota I. Veľkého a jeho nasledovníkov proti Slovanom.“ – Online Etymology Dictionary
Sloven je otrok – aspoň pre obyvateľov vtedajšej západnej Európy. Táto časť Európy bola v rannom stredoveku už kresťanská. Naše slovenské územie bolo vtedy ešte z veľkej časti „pohanské“. Žili tu nie ľudia, ale „pohanskí psi“ – prírodný zdroj otrokov.
Vierozvestci k nám nechodili šíriť lásku, Boha a slovo Ježišovo. Mali úplne iný záujem. Priniesli písmo. Šírili hlavne písané zákony zakazujúce „pohanstvo“. Tieto nové písané zákony zakázali našu kultúru, zakázali naše slovenské duchovno. Pod akým trestom? Hádajte…
„Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí ľuďom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.“ – Konštantín-Cyril (možno spolu s Metodom), Zákon súdny pre svetských ľudí
Hodil si mincu ako obetu duši studničky? Uviazal si stužku na vianočný stromček? Zosobášil si sa s milou vo svätoháji pod stromom svojho rodu? Prisahal si na posvätný kameň? Budiš predaný do otroctva! Ty a s tebou celá tvoja dedina! Tak káže slovo pánovo! To, čo ti je vlastné, to, kam patríš nech je rozdané nám „chudobným v duchu“ – nám kresťanom!
„Pre panovníkov a im podriadených biskupov a kňazov malo obracanie ‚pohanov‘ predovšetkým mocenský a hospodársky význam. Používali často tých najkrutejších prostriedkov zjavného násilia.“ – PhDr. Magdaléna Beranová, DrSc., z knihy Slované, kapitola Kresťanské mise, str. 239
„Ste ovce, nasledujte Pána, vášho pastiera a spasiteľa,“ tak mi znela tá správa spomedzi riadkov knihy, spomedzi pier kňaza, „modlite sa k šibenici, modlite sa k modle Pána, ktorý chudák za vás trpí! Na výstrahu pribitý! Toto sme, toto ste spravili s láskou! Ste vinní! Ste obete! Pán vás súdi! Teraz plaťte, slúžte, pykajte…“
Niet divu, že je súčasné kresťanstvo také, aké je. Že náš štát je taký, aký je... Áno, všetci vidíme, že páni trpia. Pretože konajú zlo, vykorisťujú, zapredávajú, klamú, zavádzajú. Čo konajú, to sa im vracia – taký je prirodzený všehomierny zákon. Páni teda trpia. Cítia sa zle. Nepriznajú si ale chybu, nepoučia sa. Naopak, zbabelo hádžu vinu na nás. Nech trpíme všetci! Kážu: „Verte nám! Viera!“ Pokrytecky sa kryjú Bohom, rúhajú sa. „To nie my, to kniha, to písmo sväté, to zákon,“ hlásajú, „to kniha nesie zodpovednosť za naše konanie.“ Oni nič, oni muzikanti… Napísal Ježiš niekedy niečo do knihy?
Div je, že tu ešte stále sme. My. Slováci. Sloveni. Je v nás veľká sila. Vyše tisíc rokov sme tu napriek zákazu vytrvali. Napriek svätej vojne proti nám vedenej, napriek nevoľníctvu, mučeniu, vraždeniu a predávaniu…
Strom života je silný. Slnko je silné. Naše slovo je silné. Nože sa očistime od kostolných bludov. Rozpamätajme sa! Spomeňme si, čo Ježiš učil. Cesta srdca, oddania láske, nie knihe! V prostote a úprimnosti, v otvorenosti a zraniteľnosti je sila. Spomeňme si na našich predkov, na naše pôvodné silné duchovno. Je tu stále. Len si ho pre vrstvu špiny už neuvedomujeme. Očistime sa! Stretnime sa v kruhu. Boh nepatrí cirkvi – je nás všetkých! Je to náš stred, ten obraz, ktorý nás spája.
Druhý raz na omši
Uplynulo pár rokov a v kostole som bol zas. V berlínskom Kreuzbergu stojí vedľa Görlitzer parku zaujímavá stavba. Po vojne zničený a v novom duchu postavený, v duchu čistom, znovuzrodenom: evanjelický Emmaus Kirche.
V jeho srdci kaviarnička s príjemným pánom a kávou za jedno Euro, nad ňou na poschodí zas tvorivá dielňa pre deti. Vedľa, priamo pod vežou kostola, je „Svetový obchodík“ s pestrými vecami od spriatelených výrobcov rôzne po svete. Oproti obchodíku sa otvára loď, dlhá a vysoká, jednoduchá, veľkolepá, ale bez okázalého bohatstva, prostá. V rohu stojí organ, uprostred sú stoličky usporiadané do kruhu. Prichádzam do vnútra, s úctou vzopnem dlane pred srdcom, ako hosť ustupujem do domu. Je nás tu dosť, ľudia sa usadili a teraz niektorí po jednom vstávajú a chodia k svietnikom. On či ona odpáli sviečku a povie pár slov. Zväčša za niečo ďakuje, či sa za niekoho modlí, prípadne prosí prítomných o prianie nejakému blížnemu, ktorý je v ťažkom životnom rozpoložení. Sediac tam s nimi, jemne prekvapený, to celé ticho pozorujem.
Postaví sa muž, prejde k organu a začína hrať. Závan krásnej hudby sa šíri priestorom. Kňaz nás privíta spolu so ženou, ktorá stojí vedľa neho. Počúvame slová z Písma. Číta ich žena. Je to príbeh o človeku, čo ho zhltla veľryba, príbeh o tom, ako sa plavili námorníci na lodi. Takto si ho s odstupom vybavujem...
Boli v tom všetci spolu, v oddaní moru, vlnám, životu. Sypalo sa na nich nešťastie za nešťastím. Príčina útrap bola v jednom z moreplavcov, ktorý vo svojom vnútri zápasil sám so sebou. Zápasil s bohom. Ten duševný vír, tá búrka hádzala celou loďou. Volal sa Jonáš a skrytý v podpalubí ohrozoval životy všetkých ostatných. Bol tam s nimi na jednej lodi, a zároveň nebol – bol v zmätku, v rozorvaní vnímajúc ledva seba samého. Nebolo s ním reči, nebolo mu pomoci. Posádke padlo sťažka sa rozhodnúť, všetci videli, čo sa deje, len on nie. Nakoniec, letel cez palubu. Vyhodený z lode sa Jonáš topil vo vlnách, až kým ho more nepohltilo. Prijala ho voda, pohltila ho smrť, zhltla ho bytosť mora, bytosť Zeme. Pohltilo ho to, čoho sa najviac bál, to, čomu sa tak vzpieral: Vzala ho tá pravda, s ktorou jeho duch zápasil. Poddal sa, oddal sa smrti, vode, prúdu, Bohu. Stratil sa, aby sa mohol nájsť ako nový človek. Prejdúc bránou smrti a znovuzrodenia, prekvapený a živý, zachránený veľkou rybou, tou rybou, ktorú mali v znaku raní kresťania.
Žena čítala príbeh, muž ho dopĺňal svojím výkladom. Pomedzi to znel striedavo organ a striedavo prítomní spievali. Žena po častiach čítala a kňaz vysvetľoval, prekladal príbeh do jazyka dnešných ľudí. Predstavoval ho ako odraz vnútorného zápasu človeka. Vravel, že psychológovia to vnímajú ako boj vedomia s podvedomím, ako zápas ega, v jazyku náboženstva je to zas boj ducha s dušou, boj človeka s Bohom.
Boh je láska. Láska je Matka. Matka je Zem. Voda. Ryba… Bol som silne pohnutý. Chvel sa celý priestor a ja som plakal. Dojatý som plakal, potichúčky, aby som ostatných v kruhu nerušil, potichu, ale naplno. Voda sĺz niečo zmyla, uvoľnila. Krása, cítil som ten závan ozdravenia, niečo sa vo mne zahojilo, rozpustilo – odpustil som. Predsa to môže byť dobré! Odpúšťajúc sebe, predkom, kresťanom, utrel som si slzy.
Po omši sa väčšina ľudí presunula do kaviarničky v strede kostola a tam sa spolu s kňazom veselo zhovárali. Ja som sa zavrel do tmy na záchode v podzemí kostola, odkiaľ som ich tlmene počul. Mal som potrebu si to celé v samote ešte doprežívať.
Z Berlína som si doniesol dar. Idúc domov ulicami pritiahla môj pohľad kniha v škatuli pred jednými dverami. Ľudia tam takto nechávajú pred prahom veci, ktoré už nepotrebujú a ktoré ešte môžu druhým poslúžiť. Chytím knihu do ruky, prekvapený váhou zväzku otváram čierne dosky a listujem jemným papierom. Mám pocit, ako by tá kniha žiarila.
„Die Bibel, Heilige Schrift“, švabachom tlačené slová, – „nach der deutschen Uebersetzung D. Martin Luthers, Berlin 1900“. Prijímam tento dar. Chvála, ďakujem.
