Piesne

„Ty nevieš spievať?“ spýtala sa mama prekvapene – prekvapene napriek tomu, že sme doma nikdy nespievali. Spomínala mama – keď bola mladá, piesňami to žilo – na školských výletoch v autobuse, na brigádach pri práci, cez prestávky v škole... Ja som nikdy nespieval – a ona akoby zrazu odmietala tomu uveriť... Ako sa to mohlo stať?

Stratilo sa niečo, čo sme nevedeli, že máme... Kolobeh odovzdania z pokolenia na pokolenie sa preťal. Príliš sme dôverovali, že to za nás spraví škola? Že nás štát vychová ku všetkému dôležitému?

Keď ako dieťa niečo rozvíjaš – ani nevieš ako, staneš sa v tom dobrý... Či je to kreslenie, či vzťah k zvieratám, či cudzí jazyk... Vojde to do teba, ak máš nadanie, tak sa to lepšie uchytí, ak nie – tak priemerne... Ale ak sa to k tebe vôbec nedostane? V dospelosti to ťažšie dobehneš...

Mám píšťaľku. Sú to len dva roky, čo som si ju pod vedením priateľa z posvätnej bazy vyrobil. Jedna diera – silou dychu vylúdiš tón. Očarený som ostal stáť tým zvukom. Skutočná čarovná palička to je – čarovný prút bazového kríka – stačí, že na prsia si ju priložím a cítim prúd života...

Prichádzajú mi na um staré proroctvá: kým spievať neprestaneme...