Pamätám si na školský dejepis, plný rokov a mien kráľov a šľachticov. Pomedzi sa akosi vytratila podstata. Alebo boli kľúčové podrobnosti príbehu zámerne vynechané?
Dakedy sme si rozprávali príbehy. Rozprávali sme o tom, čo sme videli okolo nás. O tom, čo sa nám prihodilo, čo sme počuli od starých rodičov… Báje o kopcoch a riekach okolo nás.
Na začiatok sa poďme trochu pohrať so slovami. Samo-správa. Sám sa spravujem. Spravujem správne. Podľa práva a pravdy. Prvý a pravý – pravda je prvotná – je len jedna, tak ako skutočnosť je len jedna. Je na ňu veľa pohľadov. Veľa názorov dopĺňa celok pravdy.
Chytám do ruky knižku. Prostonárodné rozprávky. Detské? V mladom veku sme otvorení – ľahko sa učíme a ľahko prijímame. Nevedome vsakujeme obrazy, pocity, vzory, vzťahy...
„Ty nevieš spievať?“ spýtala sa mama prekvapene – prekvapene napriek tomu, že sme doma nikdy nespievali. Spomínala mama – keď bola mladá, piesňami to žilo – na školských výletoch v autobuse, na brigádach pri práci, cez prestávky v škole...