Pravá samospráva

Na začiatok sa poďme trochu pohrať so slovami. Samo-správa. Sám sa spravujem. Spravujem správne. Podľa práva a pravdy. Prvý a pravý – pravda je prvotná – je len jedna, tak ako skutočnosť je len jedna. Je na ňu veľa pohľadov. Veľa názorov dopĺňa celok pravdy. Veľa uhlov pohľadov dopĺňa celý kruh. Sám je jediný. Celok je ten jediný, kto spravuje – sám seba. Samospráva. Nik z vonka nás neriadi – my sa sami správne spravujeme...

Spoločenstvo je základ

Sám človek sa už nejak zariadi. Čo ale ak je nás viac a spravujeme nejakú spoločnú vec? Človek je celok sám o sebe. Pri spoločnej veci je však tým celkom spoločenstvo. Dnes už spoločenstvá na našu škodu vymizli, v dávnejších časoch boli však bežné. Spoločenstvom bol rod. Širším spoločenstvom bola dedina či občina.

Spoločenstvo je skupina ľudí, ktorí sú si blízki. Cítia sa a ctia sa. Žijú spoločne a nebránia sa jeden druhému – sú citovo prepojení a vzájomne otvorení. Sú prostí, pravdiví, prvotní. Tento dakedy tak všedný stav prepojenosti a jednoty nazývame dnes cudzím slovom: intimita. Sotva sa nám ju dnes darí udržovať vo dvojiciach.

Aj pre samosprávu máme dnes často radšej cudzie slovo: autonómia. Pre jednotlivcov často používame skôr toto slovo, akoby jeden človek sám nemohol byť samosprávny... Je to vôbec žiaduce, tá samospráva? Predstav si deti v škole. Je ten žiak samosprávny? Alebo sa skôr patrí, aby sa žiak podriaďoval vôli pána učiteľa? Aby sa prispôsobil požiadavkám pána úradníka, obmedzeniam predpisov a tlaku vrstovníkov?

Dnes si skôr ceníme to prispôsobenie. Ceníme si schopnosť zapadnúť do spoločnosti. Je však naozaj dobré, nevyčnievať? Je dobré, byť rovnakí? Určite sa tak predíde sporom. Nebudeme sa hádať. Dokonca aj naše súčasné spoločenské zriadenie sme postavili týmto spôsobom: demokracia – vláda väčšiny. Ostatní sa prispôsobia. A ak nie, budú zlí, neprispôsobiví, vylúčení – vlastne sa väčšina z nich zo strachu z vylúčenia radšej prispôsobí. Spravia tak veľmi skoro – väčšinou už ako deti v škole. Tento strach je totiž smrteľný. Je v nás hlboko, pretože opustenie pre dieťa vždy v minulosti znamenalo istú smrť.

Jednotní v rozmanitosti

Nehovorím, že prispôsobenie je zlé. Nie je však ani dobré. Vedie totiž k potláčaniu prirodzených rozdielov – tých rozdielov, ktoré by nás mohli obohatiť a pomôcť nám vnímať celok. Pretože, čím viac vnímaš, tým vedomejší a silnejší si. Nič ťa neprekvapí – vidiac celok, každý útok a každé nebezpečenstvo vopred vycítiš a pripravíš sa naň. Niekto z nás má lepšie oči, ďalší lepšie počuje. Iný zas má iný dar, napríklad vycíti človeka a jeho úmysly – každý sme inak nadaný a veľmi nás môže obohatiť, keď naše nadania môžeme slobodne rozvíjať a vzájomne sa v rozmanitosti názorov dopĺňať do silného celku.

Spoločenstvo nie je silné vtedy, keď sú si všetci jeho členovia podobní a jednostranne zameraní. Vtedy je nevyvážené. Keď si ho predstavíš ako kruh, tak všetci akoby boli navážení na jednu stranu a osvetľovali len jednu malú jeho časť – zvyšok kruhu by bol temný. Práve to temné a nepoznané nás straší – pretože odtiaľ nepozorovane môže prísť nebezpečenstvo... Čo všetko ti v škole nevysvetlili, nechajúc ťa tápať v tme? Život a vzťahy? Peniaze a štátnu správu? Zákony? Lásku a smrť?

Úloha školstva

Keď dnes deti vedieme k uniformite a keď im ukážeme kúsok a tvárime sa, že to je všetko – vlastne si tak sami sebe škodíme. Prečo sa tak deje? Pretože podobných ľudí je možné jednoducho ovládať – platia na nich podobné spôsoby. Navyše, ak sú všetci v tej jednej časti kruhu a v tom jednom názore – ľahko sa pred nimi ten ovládajúci otrokár skryje – v tej nevidenej, nevysvetlenej, temnej časti kruhu.

Naši predkovia toto vedeli. To je dôvod, prečo nedávali deti do školy. Ono, vlastne vtedy školy ani neboli. Nikoho taká blbosť nenapadla, že strkať detská podľa veku do tried. Však by sa od seba navzájom nevedeli veľa naučiť. Oveľa viac ako od svojich rovestníkov sa predsa naučia od starších. A zároveň môžu pomôcť mladším v skupine.

V našom dávnom rodovom zriadení neboli deti zatriedené do tried. Naopak, združovali sa voľne a podľa pocitu. Tvorili krúžky, malé celky. Deti patrili rodu. Učili sa samovoľne a to, čo ich zaujalo. Pozorovali to, čo robia ostatní, dospelí, zvieratá či príroda. Učili sa všetkému podobne, ako sa my dodnes učíme napríklad chodiť a rozprávať. Nepotrebovali prednášajúcich pánov učiteľov a ani sedieť podľa hodín v laviciach. Inak, kto z vás sa dokázal naučiť cudzí jazyk v školských podmienkach – tak aby ho vedel naozaj použiť? Kto z nás by sa naučil chodiť sediac v lavici a čítajúc o tom v učebnici? Účelom školstva je vlastne niečo úplne iné, ako si bežne myslíme.

Kruh a kolobeh

Vráťme sa oblúkom k zriadeniu. Riadenie riadi. Má svoj poriadok. Aký je prirodzený poriadok? Pozri sa do prírody: všetko plynie – v kolobehoch. Nebeské telesá opisujú krivky, po kruhu sa strieda deň s nocou a obmieňajú sa ročné obdobia, rovnako ako obdobia života. Obdobia spolu tvoria celok kruhu. Aj spoločenstvo je celistvé, keď sú v ňom zastúpené všetky obdobia. Tak ako dvanásti mesiačikovia v tej rozprávke o trhaní jahôd v zime. Sedia na kopci okolo ohňa. Starý Sečeň má slovo a drží žezlo nad práve prebiehajúcou zimou. V kruhu sú však zastúpené všetky mesiace roka a všetky veky človeka, po kruhu sedia všetci: chlapci, mládenci, zrelí muži v lete svojho života i snehovlasí starci. Svojimi rôznymi pohľadmi sa vzájomne dopĺňajú. Veď dedo má iné pohľady ako dieťa! A baba iné potreby ako bábä. Všetci majú svoj hlas a miesto v celku.

V dnešnom spoločenskom zriadení sú deti a starkí akosi vylúčení – sami si neveria, že by mohli prispieť. Chýbajú nám ich pohľady. Našou neohľaduplnosťou si sami škodíme – pretože sme to my – kto sme raz deťmi a raz starcami.

Prevládlo u nás totiž náboženstvo jednostrannosti. Potlačili sme ostatné strany kruhu a potom sme sa ich zľakli a popreli ich, keď sme na ne zrazu nedovideli, ony sa stali sa temnými a strašidelnými. Uctievame rast, uctievame svetlo, uctievame dobro – ale veľmi jednostranne – je to akoby sme sa tešili len júnu, skorému letu. Velebíme mladosť a rast. Naše hospodárstvo rastie a rastie, až prerástlo našu matičku Zem – a my len ďalej ťažíme a ťažíme, neberúc ohľad na prirodzené hranice. Už dávno nie je leto a my tomu odmietame uveriť... Sme ochromení a v kríze, v hĺbke sa desiac neodvratného úpadku. Je je však len vec pohľadu. September, ktorý je pre prímorské letovisko časom konca – je pre ovocný sad časom oslavy. Keď zrelý vek odznieva – stačí len nakloniť pohľad a krivka úpadku sa razom mení na krivku rastu novej doby. Aj staroba má svoje veľké čaro a svoju dôležitú úlohu v kruhu života a kole spoločnosti.

Tak si to zhrňme

• Keď sme do celku prepojení a vzájomne otvorení a blízki, vtedy ctíme a cítime jeden druhého.

• Keď sme jednotní vo svojej rozmanitosti – naše odlišnosti nás obohacujú a posilňujú – naše odlišné názory a schopnosti dopĺňajú kruh spoločenstva.   

• Keď sme všetci zastúpení, vtedy je celok zdravý a svetlý – temnota je spôsobená vylúčením časti kruhu. Zlo a temnota je dôsledkom privezeného náboženstva jednostrannosti, výlučnosti a výnimočnosti.    

• Aby sme boli schopní celistvosti – musíme sceliť dvojakosť a prekonať dobro a zlo. Ako? Tak temnotu neodsúdime a proti zlu nebojujeme. Práve naopak: smelo sa postavíme strachu a temnotu osvetlíme, pochopíme a prijmeme. Scelíme tak ranu, ktorá nás rozdeľovala.

• Samospráva sa začína u jednotlivca a postupuje do šírky.    

• Základom správy spoločnosti nie je podriadenosť pred pánmi (úradníkmi, učiteľmi, poslancami...) a ani prispôsobenie zo strachu pred posúdením a vylúčením – ale vzájomná otvorenosť, blízkosť a dôvera. Súcit bol u nás v starej dobe taký silný, že nejestvovali žobráci. Aj vojnoví zajatci a otroci boli po tom, ako sa naučili jazyk a dorástli im ostrihané vlasy, prepustení a stali sa slobodnými a plnohodnotnými členmi spoločenstva.    

Ešte ostáva zmieniť, akým spôsobom vyzerala takáto rodová samospráva daná do života. Na prvý pohľad jednoduché je to v skupine ľudí, kde sa všetci poznajú a sú prepojení v spoločenstve – napríklad v rámci dvojice, rodiny či rodu. Všetci si sadnú do kruhu a rozprávajú sa a zlaďujú sa dovtedy, kým nedospejú k zhode. Čo však, keď je ľudí viac? Aké nástroje malo naše pôvodné zriadenie – občinová spoločnosť či rodová demokracia – pre tento prípad?

Zhoda všetkých

Tu si dovolím jednu dôležitú odbočku. Dnes radi o všetkom hlasujeme – ale hlasovaním vlastne oslabujeme ten tak dôležitý celok, ktorý spoločne tvoríme. Oslabujeme ho, pretože väčšina prehlasuje menšinu. Názor menšiny je násilne potlačený, namiesto toho, aby bol začlenený. Dnes je to často ešte horšie, pretože v „demokratickom“ hlasovaní nevyhráva ani väčšina – ale najväčšia malá časť. Takto sme vlastne nútení od začiatku hlasovať za menšie zlo. Takýmto hlasovaním dokonca sám seba rozsekávam na časti, pretože nehlasujem v súlade so svojím presvedčením – jedno myslím a iné konám, nie som teda priamy, úprimný a celistvý. Nie som samosprávny.

Je teda dôležité ako spôsob spoločného rozhodovania nepoužívať hlasovanie ale zhodu všetkých zúčastnených. K zhode však môžeme dospieť len vtedy, keď sa všetci zladíme ako celok a prijmeme sa vzájomne vo svojej odlišnosti. Keď hlava prijme potreby žalúdka a schopnosti ruky sa spoja so silou zraku – napriek obrovskej rôznorodosti tvaru a vlastností – sme jeden celok – a ako živý celok sme nepredstaviteľne viac, ako len súčet častí. Je možno ľahko nejakú temnú nepochopenú časť odsúdiť a odrezať a predstierať čistotu – sami sebe tým však škodíme.

Pre uľahčenie vzájomného prijatia a stmelenia celku sa pred zahájením spoločného snemu v kruhu vždy robili obrady. Snemu sa hovorilo dakedy jednoducho „vec“. Stretnutie sa zahajovalo – ani toto slovo nie je náhodné – snemy sa totiž konali v háji, v hájenom prastarom lese, na posvätnom silovom mieste. Spoločne sa jedlo, hodovalo, spievalo a tancovalo – kým sa naši predkovia spolu nezladili a neprepojili vo veselí ako priatelia. Až potom sa mohli na veci dohodnúť cítiac celok a vidiac spoločné dobro.

Zastupiteľstvo a poslanci

A vráťme sa teraz k rodovej samospráve v širšom zmysle: Ako sa spoločne rozhodnúť zhodou, ak je nás toľko, že si nedokážeme všetci posadať do jedného spoločného kruhu? Odpoveď je jednoduchá. Veď doteraz máme takzvanú zastupiteľskú demokraciu. Na širší kruh nechodíme všetci, ale v užšom kruhu si zvolíme svojich zástupcov, ktorým dôverujeme a týchto pošleme, aby nás vo veci zastupovali. Zvolíme si poslancov.

Naše vykanie, ktoré stále pri oslovení váženého alebo cudzieho človeka používame, vlastne súvisí práve s týmto zastupiteľstvom. Keď naši predkovia vykali, tak nehovorili k dotyčnému ako k jednotlivcovi ale ako k celému celku, ktorý on zastupuje. V minulosti bolo totiž oveľa silnejšie povedomie o súnáležitosti k širším celkom rodu a kmeňa. Keď sa teda stretli dvaja neznámi, boli si vlastne zároveň zástupcami svojich dvoch rodov či kmeňov a v reči si teda prirodzene úctivo vykali. Vážili každé slovo, pretože si boli vedomí, že dojem, ktorý zanechajú, poznačí celý ich rod a kmeň.

Podobne to bolo s vykaním aj na širších kruhoch. V rámci dediny sa vo veciach ľudia stretávali na oslavách a v kruhu sa zišli vážení zástupcovia každého rodu. Hlavne ak sa niečo zmenilo, napríklad svadbou sa spojili dva rody, alebo niekto odišiel či umrel – vtedy bolo treba spoločne sa dohodnúť na novej správe vecí a znova sa spoločne zladiť – pretože celok sa zmenil. Takéto slávnosti sa konali veľa razí do roka – vždy v súvislosti so zmenami období, či už ročných alebo tých v živote človeka. Vlastne aj slovo kar súvisí s kruhom a nie je náhoda, že veľa ľudových pôvodne obradných tancov sa tancuje do kruhu.

Spoločné veci nemali však iba ľudia vrámci dediny. Často sa bolo treba spoločne dohodnúť aj medzi viacerými dedinami. Napríklad o spoločnom pasení dobytka na horských pastvinách, alebo o vzájomnej pomoci a spolupráci v čase nešťastia či ohrozenia. Takéto stretnutia sa konali najčastejšie na vrchole významného kopca, ktorý stál nad krajinou. Z vrchu tohto kopca bol výhľad na celý svet. Sediac v kruhu mohli poslanci vidieť svoje dediny, z ktorých boli na kruh vyslaní a celú zem, ktorú spoločne spravujú. Tieto kopce boli posvätnými miestami. Boli to stredy svetov. Každý kraj mal svoj stred. A každá krajina bola len kúskom-krajom širšieho sveta.

Posvätné stromy a vrchy

Na takomto vrchu často stál veľký posvätný strom. Bol držaný vo veľkej úcte ako strom života krajiny. Rovnako mali podobný strom aj v strede každej dediny, často celý háj stromov, z ktorých každý bol zasvätený inému rodu či človeku. Strom bol čarovne spätý so silou spoločenstva, rodu a kmeňa. Keď strom chradol, bolo to vnímané ako zlé znamenia pre celú spoločnosť. Tak ako na rozložených tarotových kartách možno vidieť prenesený obraz života človeka, tak aj na posvätom strome bolo možno vidieť odraz rodu či kmeňa – také sú duchovné súvislosti. Strom na kopci je doteraz častým znakom v ľudovej slovesnosti a v zjednodušenej podobe ho máme aj v štátnom znaku. Možno namietneš, že ten znak je kresťanský dvojkríž – cirkev však len pracovala s tým, čo u nás už bolo. Aj kostoly sa po náboženskom prevrate najčastejšie stavali práve na týchto posvätných vŕškoch samosprávnych stretnutí a doteraz sú obklopované silnými stromami.

Veľkosť slovanského národa

Ešte vyvstáva jedna otázka. Ako sa naši dávni predkovia vyrovnali s tým, že v pohnutých časoch sťahovania kmeňov a národov do ich krajiny prichodili cudzí ľudia? Ako riešili stav, keď sa v ich svete objavili iní ľudia – neznámi a temní ľudia nepatriaci k celku ich kmeňa a možno ani národa? Mohli sa ich snažiť zničiť – ale ničili by tak vlastne v boli aj samých seba. Títo cudzí, už len tým, že prišli, boli už súčasťou ich sveta a ich celku. Vlastne neostávalo nič iné ako nájsť spôsob, ako ich prijať.

Naši predkovia to vymysleli geniálne. „Geniálne“ je cudzie slovo a znamená v podstate „veľkodušne“. Použili duchovný obrad, ktorému vďačíme zato, že sa náš duch slovenský stal tak silný a že sa duchovné slovenstvo rozšírilo do väčšiny Európy. Cudzincov naši predkovia privítali ako bratov. Susedia, sloven aj nesloven vzali do ruky jeden povraz, ktorý obradne predstavoval pupočnú šnúru. Smelo a prijímajúc sa scelili sa do pravej jednoty, do spoločnej slobodnej samosprávy. Stali sa z nich duchovní bratia!