Mýlime si predstavy so skutočnosťou?

Aký je rozdiel medzi vierou a vedomím? Potrebuješ ešte veriť, ak cítiš, vnímaš, žiješ, vieš? Potrebuješ veriť že jestvuje mimozemský život, ak si sa s ním stretol? Potrebuješ veriť v Boha, ak ho cítiš?

Dnes akoby oveľa viac veríme v slová, veríme v to, čo bolo napísané a povedané. A uprednostníme to pred vlastnými očami. Vlastne aj na svet sa už dívame len cez naše predstavy. Nie bezprostredne, nie priamo. Nevidíme pravdu – vidíme to, k čomu nás vzdelali, to, čo nám predstavili, že máme vidieť.

Stretnem na ulici človeka. Neotvorím sa mu, pretože by som tak otvoril samého seba. Ukázal by som svoj skutočný stav, svoje sily aj slabiny. Mám na to odvahu? Mám odvahu vidieť a pocítiť pravdu? Vidieť a ukázať seba samého, prostého v nahote pravdy? Aby som videl, nestačí, že ten, na koho sa pozerám prestane predstierať – sňať masku a prestať predstierať musím aj ja sám. Stojíme dvaja na ulici, začneme sa zhovárať. Vymieňame si slová, predstavy. Chápeme sa?

Slovo je len pomôcka k pochopeniu, rovnako tak ako nota je len pomôcka k uchopeniu zvuku. Navzájom sa chápeme tak, že sa otvoríme jeden druhému, že sa cítime, že sa vidíme, že sa vnímame. Keď sme si blízki, slová niekedy ani netreba.

Ťažko sa však otvárať druhému, ak nemáš pocit bezpečia. Odkedy sme stratili posvätný kruh sveta a z nášho životného priestoru sa stal boj – odvtedy sme prirodzene voči sebe navzájom obrnení. Dokonca aj v kruhu najbližšej rodiny sme málokedy vzájomne tak otvorení, aby sme sa chápali priamo cez cit.

Ako sa teda dorozumievame? Pomáhame si nástrojom: Používame hovorené slová ako pomôcku, podobne ako hudobník použije notový zápis namiesto naladenia sa na okamih v minulosti, keď skladba zaznela. Používame slová a sprostredkúvame tak vybrané, bezpečné, časti skutočnosti.

Slová však nie sú pravda, ony nie sú tou skutočnosťou – sú to len pomôcky, sú to odkazy a obrazy, ktorá nám môžu pomôcť uchopiť skutočnosť a pravdu, ktorú cítime, vnímame, zažívame, skúšame... Môžu však spraviť aj opak.

Akým spôsobom vnímaš skutočnosť. Čo je podľa teba skutočné? Je skutočnejšia predstava, myšlienka, viera, slovo? Alebo je skutočnejšie to práve zažívané bytie, život, cit, skutočnosť a ty sám vo svojej celistvosti?

Pozerám sa na náš jazyk a vnímam v tomto slovnom dedičstve správu našich duchovných predkov. Vnímam odkaz tých, ktorí žili bezprostredne v divom svete. Vidím múdrosť tých prostých a nevzdelaných ľudí, ktorí nežili vo vzdušných zámkoch – oni žili v súlade so skutočnosťou, pretože inak by neprežili. Čo nám napovedajú? *Skutočná* je *skutočnosť*, skutočné sú *skutky*. *Pravda* je jedna, *prvá* a *prostá* – je ňou *práve* prebiehajúci živý okamih – v ňom ukryté je všetko, čo bolo a môže byť.

Veľa náboženských a akademických smerov však stavia myšlienku pred žitú skutočnosť. Sú to takzvané ideológie. Sú dobré, keď chceš meniť skutočnosť. Je dobré mať *predStavu* pred tým, ako začneš konať a *stavať*. Ak si však mýliš predstavu so skutočnosťou – je to zničujúce, pre teba, pre život na Zemi, pre Pravdu. Dôsledkom je, že si ako slepý, si bezcitný, necitlivý, neschopný prijímať spätnú väzbu. Násilne a nevedome zraňuješ svoje okolie. V dobrej viere konáš zlo.

Slovo je dobré – ale je to len prostriedok – náš stred musí byť inde. Dosť bolo násilia a ničenia v dobrej viere! Už neverím. Otváram oči. Otváram seba. Prijímam spätnú väzbu sveta a žiaru zrkadiel. Vidím. Viem.

*

Odporúčam ti pozrieť si prvých 5 minút dokumentárneho filmu Zakázané vzdělávání:
https://www.youtube.com/watch?v=KyY1w_qW54U