Sloboda na kraji sveta
Umyť si zuby bez zubnej pasty? Sliny môžeš prehĺtať – a nemusíš sa hrbiť nad umývadlom – môžeš sa prechádezať po dome, rozmýšľať, rozjímať...
Sprchovať sa studenou vodou? Bez mydla? Veď nie som špinavý, len trochu spotený! Natiahnem chrbát, chytím si špičky nôh – rozohrial som sa. Spýtam sa sám seba: „Teraz?“ Teraz. Otáčam páčku a šplech do tváre. Je to pocit príjemný alebo nepríjemný? Myseľ sa to márne snaží zatriediť – preruším ju. Spevom. Že spievať neviem? Nevadí! Zvuk a voľné tóny znejú až kdesi z môjho podbrucha. „Chvála ti voda...“ už sa stieram dlaňami. Už mi nie je zima. Nabudil som svoj vnútorný oheň. Som nadšený.
Ostávam stáť nepohnute, cítiac každý chĺpok, ako sa preschnúc odlepí od vlhkej pokožky... Tu, tu, tu, tu a tam... Ďakujem za tento bytostný okamih – cítim sa ako v kúpeľoch, v ktorých som nikdy nebol.
Sediť na záchode – vlastne nesedieť... Skús si čupnúť! Chce to trochu cviku a rovnováhy – pre črevá je to ozdravné a prirodzené... Je to obrad? Spájam sa takto so zemou? Stiahnutý a učupený, ako Dieťa v Matke.
A čo tak zacvičiť si každé ráno vonku? Pri brieždení? Nahý? Prijať chlad vetríka a hrejivú silu nového Slnka?
Prijímať nepohodlie. Prijať skutočnosť, nebrániac sa, nechrániac sa, smelo – priamo – prosto – pravdivo! Prekračujem vlastné hranice zažitého. Rozširujem svoj svet, svoje obzory, svoje obmedzenia, svoje viery, svoje hranice...
Kráčam cez kraj sveta! Rastiem a je to vzrušujúce. Rozvíjam sa žijúc svoj príbeh – sám si určujúc, ktorým smerom sa práve vyberiem. Už nie som pohodlným výsledkom vopred predurčenej cesty najmenšieho odporu.
Nie som ovca! Som sám sebe vodca! Teda... Aspoň sa to učím. Práve týmto spôsobom. Pretože k skutočnému učeniu pre život dochádza práve a len – na kraji sveta. Na hrane poznaného a nepoznaného.
Kde mám tie hranice? Čo je v ich tieni? Temné postavy hraničiarov strážia a chránia môj malý svet, svetlý a poznaný... Varujú ma – strachom a nepohodlím. Spoznávam ich – dospievam. Vo vedomí nachádzajúc slobodu, kráčajúc po hrane.
