Prikláňaš sa?

Nejak sa tí ľudia stále prikláňajú, buď k veľkému „policajtovi“ Amerike alebo k veľkému „macovi“ Rusku... Ako by sme nevedeli a neboli schopní my Slováci-Sloveni stáť vyrovnane a samostatne a spravovať si vlastné. Dokonca môžeme – naša zem leží v príjemnom zákryte – dejiny to dosvedčia.

Je možno ľahšie utiecť pred poslaním, pred svojím vlastným príbehom. Ale nevedie to nikam, len k blúdeniu. Však tu máme jeden z prameňov, tak sa naň konečne pozrime... Áno – je to bolestivé – pretože sa nás to bytostne týka. Sú to naše rany, ktoré bolia.

Je to výzva – znovu prijať tie naše časti raz popreté. Nie sme celiství... Stratili sme mieru. Padáme od jednej krajnosti k druhej. Nenachádzame rovnováhu... Kde je naše ťažisko? Náš stred? Keď časť obrazu chýba, keď je skrytá v temnote, keď časť nášho sveta bola násilnými prevratmi zlorečená a vykázaná. Ostane nám len sa prikláňať...

Spolu s nacizmom sme odsúdili vlastenectvo. S komunizmom zmizla spolupatričnosť... S cirkvou duchovno a s duchovnom naša prirodzenosť.

Kým neprijmeme minulosť takú, aká bola – bez súdenia, posudzovania a odsudzovania...

Temnota sa vracia – priťahuje nás a my ju. „Inklinujeme k extrémizmu,“ cudzo a nezrozumiteľne si šepkáme. Bojíme sa čeliť tej pravde? Že sa prikláňame ku krajnosti. Zdvihnú sa vetry a sfúkne nás cez kraj sveta... Sfúkne ich, pretože sa odvrátili od koreňov, od skutočnosti a od zeme, pretože stratili stred a vyrovnanosť.

Tak ako prázdnota chce byť vyplnená – tak chyba sa vždy znova nejak prejaví – kým nebude prijatá a doplnená, pochopená a vysvetlená. Je naša.