Potlačené spomienky

Na biológii nás učili, že ontogenéza je skrátená podoba fylogenézy. Teda, že životný vývoj jednotlivca prechádza podobnými obdobiami, ako dejinný vývin celého druhu. Predkovia nás, ľudí, boli v jednom dávnom bode jednobunkovce. Doteraz tak každý z nás začína – ako spermia a vajíčko.

Ľudský zárodok rastie a rozvíja sa a postupne sa podobá na kadečo – na okamih má vzadu na krku niečo ako oko a potom na chvíľu zas chvostík...

Z raného detstva nemám spomienky. Žiadne. Z detstva mám pár útržkov...

Žeby potlačené spomienky? Je za tým nejaká násilná udalosť? V mojom živote sa nič nestalo. Žeby v dejinách? Možno je to len dôsledok bežnej výchovy. Bol som daný do kočíka, plakal som sám v postieľke s drevenými mrežami. Odložili ma do škôlky. Normálne detstvo. Normálnosť podmienená dejinným vývojom.

Alebo sa spomienky len rozplynuli – tak, ako sa rozplynie sen, akonáhle po zobudení nad nami prevezme vládu naše velebené rozumné myslenie?

Vlastne vtedy sa moje spomienky začínajú. Čítam si detské encyklopédie. Som rozumný a verím, že Slnko je obyčajná žeravá guľa. Čítam o archeológoch, o Konštantínovi a Metodovi. O úsvite dejín a civilizácie. Čo bolo pred tým?