Nenásilné učenie sa
„Nezrelé bytosti, ktoré ešte nevedia, čo je svet, tie je ťažké učiť, vyskúšaj si to na svojich deťoch,“ vraví mi jedna učiteľka. Hej, je ťažké učiť a je pochopiteľné, že drvivá väčšina učiteľov je vyhorených. Nehovoriac o drvivej väčšine žiakov a mládeže, ktorá tápe v temnote znechutenia a beznádeje... Aj tie štatistiky sú k neuvereniu: Skoro jedna štvrtina žiakov na Slovensku základnú školu nedokončí alebo po deviatich rokoch dokončí bez toho, aby vedeli riadne čítať, písať a počítať (zdroj).
Je ťažká tá úloha učiteľa. On je ten martýr, hrdina a mučeník zároveň. Jeho poslaním je učiť, snaží sa žiakov vzdelávať a z obmedzených nevychovaných a hlúpych malých bytostí vychovať slušných a vzdelaných ľudí. Je to vlastne také hľadanie svätého grálu, mohlo by sa podľa výsledkov našeho školstva zdať.
Avšak – čo je to vlastne učenie? Je naozaj o tom, že pán učiteľ vie a ty nevieš? O tom, skloniť sa pred autoritou a tá ťa naučí? Je to o nadradenosti učiteľa, o vykaní a o slušnosti?
Učenie je vlastne priebeh. Je to prirodzený pochod – je to ako prechádzka lesom so záujmom o les. Dvaja ľudia sa od seba učia, keď sa precítia a otvoria sa sebe navzájom. Čím je prepojenie celistvejšie, tým účinnejšie sa učíme. Štatistiky hovoria, že po troch mesiacoch si pamätáš 10% z toho, čo ti niekto povedal, 32% toho, čo si počul a videl a 65% toho, čo si zažil – čo si počul, videl a precítil zároveň (zdroj).
My však môžeme precítiť aj zážitok druhého človeka, nie len náš vlastný – ak sme s tým človekom prepojení – ak sa stretneme ako ľudia, nie ako pán a poddaný, nie formálne za obrannými maskami postavenia v hierarchii systému. Ako by vyzeralo školské učenie, keby medzi katedrou a žiackymi lavicami nebola priepasť?
„Deti nemám,“ vravím učiteľke, „ale mám desaťročnú sestričku a tá odo mňa poberá všetko, čo jej vysvetlím. Nevysvetľujem jej však nič nasilu a vtedy, keď ja chcem – naopak, učíme sa vtedy, keď ona sama prejaví záujem, alebo keď zacítim, že sme si otvorení a je vhodný čas niečo zdeliť.
Lenka sa prirodzene zaujíma o to, čo robím, zaujíma sa o moje nadšenie a činnosti. Učím už len a iba tým, že som. Som sám sebou. Som otvorený a nemám od „nezrelých“ bytostí odstup. Veď aj ony sú múdre a dokážu veľa toho, čo ja nie – cítia, tušia, sú živé a hravé. Nechám ich vplývať na seba – som to aj ja, kto sa učí – neustrnul som. Aj ja zrejem, rovnako ako ony.
Deti sú svojím spôsobom múdre – a toto pochopím, až keď ich precítim, keď sa vžijem, keď ich zažijem. Všetci sme si rovní v kolobehu, každý sme v inom veku, v inej dobe kola života. Všetci sme si rovnocenní a držíme spoločne kruh.
Samozrejme, moje slovo má väčšiu váhu ako Lenkine – to mi však nedáva zámienku jej slovo prepočuť a uzavrieť sa voči jej pohľadu...
Štatistiky ďalej hovoria, že ak máš k poznatkom a ľuďom, ktorí sa učia, vytvorený citový vzťah – keď sa učíme s nadšením a vzájomne, po troch mesiacoch si spomenieš na 90 percent „látky“. „Látka“ však nie sú zapamätané poučky a názory – sú to skutočné skúsenosti, sú to vedomosti s hĺbkou a citovo spojené s príbehom tvojho života.
Drvivá väčšina učiteľov neuverí, že takéto niečo sa môže odohrať aj na základnej škole na Slovensku. Prinajmenšom jedna taká škola však jestvuje. Moja sestrička tam pred pred dvoma mesiacmi prestúpila – a rozdiel cítiť v celej našej rodine. Je možné vrátiť učeniu ľudskosť!
