O rozhovore v kruhu

Ženské kruhy, mužské kruhy - už si uvedomujeme, že sú potrebné - ale stále sa to možno nedarí... Radíme si, skáčeme do reči, bojujeme o pozornosť, sťažujeme sa... Po čase sa kruh rozpadá, nenaplnil svoju úlohu. Prečo?

Lebo nejde o to, čo je povedané. Ide o kruh samotný. Ide o vytvorenie priestoru, bezpečného priestoru, ktorý nám dnes tak chýba. Totiž, dnes trpíme práve preto, že sa nedokážeme vyrovnať so skutočnosťou, nedokážeme sa premeniť tak, aby sme ladili so zmenenou skutočnosťou okolia - s tým, že niečo je inak, ako bolo, alebo inak, ako by sme to radi mali, inak, ako si predstavujeme. Prečo sa nedokážeme preladiť, premeniť?

Pretože počas prebiehajúcej vnútornem zmeny sa nachvíľu rozsypem, aby som sa mohol znova vnútorne preusporiadať a prenastaviť svoje vzťahy, vlastne prestavať celý svoj svet. Až počnúc zmenou vnútorného sveta sa môže začať meniť aj svet vonkajší. Vlastne práve takto sa to deje prirodzene a ľahko. Naopak, snahou zmeniť rovno vonjakší svet dochádza k boju, násiliu, bráneniu a napätiu. Vonkajší svet je totiž spleť svetov iných bytostí, z ktorých každá má právo vytvárať a spravovať si svet. Je to skrátka proti zákonitostiam vesmíru, pretože všetky bytosti vonkajšieho sveta majú prvotné právo jestvovať a konať slobodne podľa vlastnej vôle. Ak im je odopreté, ak sú potláčané alebo sú znásilňované mojím zámerom, celý všehomier sa pohne, aby sa ich zastal a začína sa boj.

Keď radím, staviam sa do polohy, že viem viac ako ty, že som viac - a ty si zákonite menej - vlastne ti uberám priestor, zapieram ťa, popieram ťa - tvoje vlastné súcno...

Zaprieme sa a zaniká mier. Zaniká svetlý svet a ponárame sa do zmätku a napätia. Toto vôbec nie je vhodný čas na vnútornú premenu, pretože táto si vyžaduje bezpečie, nakoľko v dobe preusporiadania sme dočasne veľmi zraniteľní. Keď sa rozpadá svet a jeho poriadok, aby sa mohol preusporiadať nanovo, vtedy som veľmi citlivý, veľmi otvorený a každý aj nepatrný vplyv zvonka veľmi ovplyvní môj nový stav.

Kruh je chránený priestor. Je to posvätný priestor sveta, chránený pred zmätkom a bojom. Kruh je prirodzene čarovne nepreniknuteľný - vnútri kruhu je mier - avšak len vtedy, ak sa oň vedome staráme a nevnášame doň dovnútra boj, a tiež len vtedy, ak je kruh držaný bezo zmeny. Akonáhle do kruhu vstúpi nový prvok, kruh sa musí znova sceliť, nový prvok musí byť vedome prijatý, čo môže trvať a často aj bolieť...

Stretávame sa na kruhu, v kruhu priateľov, na sprevádzanom mužskom či ženskom kruhu, či v kruhu rodiny. Nejde o to, čo si chceme povedať. Ide o to, aby všetko, čo je vnútri bolo bezpodmienečne prijaté. Otec sa pustí rozprávať o tom, ako mu káva robí dobre a ja nepoviem, že čakanka je možno lepšia, tak ako som spravil dnes ráno. Ja sa mu otvorím a vnímam ho, vnímam, ako je preňho kávička dôležitá, až tak, že kúpil nový pomerne drahý kávovar. Vnímam ho ako bytosť, plne - a vlastne cez toto plné tvorenie sa jeho bytosti plynie skutočná podpora. Je v poriadku taký, aký je a je to dobre - pretože takto to má a takýto práve teraz je. Kávička môže byť dobrá aj zlá, môže spraviť človeku dobre aj zle - ale je dôležité prijať to, ako to človek má bez toho, aby som hneď poukazoval na odvrátenú stránku kávy, pretláčal čakanku a začínal boj, hoc v dobrom mienený. Kruh sa prirodzene dopĺňa a časom by bol priestor aj pre opačný názor, ale až v tedy, keď sa kruh scelý, keď skutočne vznikne, až vtedy, keď sa ocitneme v bezpečí.

Vlastne toto mi tak veľmi chýba a domnievam sa, že nám všetkým dnes tak veľmi chýba - skutočný kruh, kde nejde o slová, ale o osobné bytostné prijatie seba, nás. Toto tak veľmi potrebujeme, po tomto túžime ako malé čisté dieťaťká, toto sa skrýva pod povrchom, pod všetkým tým rozumovaním, pod hádkami a mudrovaním a radami - vlastne len tlačíme a kričíme, pútame pozornosť a za tými všetkými slovami je jedna správa: Prosím, prijmite ma!

Prijatie vyžaduje priestor. Utvorme si ho! Nech po každej vete nasleduje ticho, aspoň také dlhé, ako trvalo vyslovenie tej vety. Nech s úctou pozorujeme a máme čas vnímať - len vnímať a porozorovať - to, čo sa v nás vnútri deje, čo sa vo mne deje. Priestor je kľúč. Do priestoru môže vojsť niečo nové, niečo, čo nám prinesie to tak žiadané ozdravenie - nový čersvý nádych!

Sme jeden kruh.
Bez začiatku, bez konca.
Sme jeden kruh. Práve teraz. Ďakujem.