Aké by mali byť obrady?
Ano, obřady mají smysl, udržují řád světa, pokud jsou to tedy ty správné, smysluplné obřady a né vymyšlené. Měli bychom se vrátit ke správným obřadům, ale které to jsou? Také by měly být vhodné pro dnešní dobu, malé rodiny, málo času... Tak nějak začít u jádra a ono by se to pak rozvíjelo..
– Namu
Tak nejak :) U mňa to začína vedomým bytím, súc v prítomnom okamihu - to vnímam ako základ obradu - vnímať to, čo je a zároveň tie súvislosti celku - vnímať každodenné činnosti ako obrad, napríklad prosté sprchovanie sa či pitie kávičky, spájať sa pri tom so živlom, so zemou, prijímať bytosť byliny, otvárať sa, preciťovať vďaku za dary, čo sa mi práve dostávajú, každým dychom! Koľko bytostí nemá hmotné telá a nežije a nedýcha! Veď je to veľký dar, že tu vôbec som!
Ja to vnímam tak, že pre našu budúcnosť budú kľúčové práve skupinové obrady. Stojí pred nami ozdraviť svet, ten svet, v ktorom sa my spoločne v blízkom kruhu stretávame a zdieľame náš spoločný stred, spoločné prostriedky, jedlo, dary, zámery, veci, nadšenie, hodnoty, kultúru - sedíme okolo spoločného ohníka a spolutvoríme a práve takouto dobrovoľnou výmenou doslova vzniká bohatstvo a my sa dotýkame božstva a zdroja...
Cesta určite vedie cez osobné priame spojenie so zdrojom, hádam ani nie inak, pretože väčšina z nás je plná rán za posledné pokolenia utŕžených od falošných učiteľov (akože sprostredkovávajúcich napojenie pre skupinu), ktorí našu dôveru, oddanie a životnú silu zneužili pre vlastné sebecké ciele... Vnímam to tak, že cesta ale vedie práve k tomu spoločnému, k spoločným obradom a skutočným spoločenstvám celistvých ľudí prepojených v celok - až ako súčasti celku môžme skutočne dospieť, dospieť na plné ľudské bytosti, byť skutočne ľudskí...
Táto cesta ale vedie skrze priepasť smrti toho malého boha, ktorý si je sám sebe stredom - skrze dotyk stvoriteľa, zdroja, uzretie tej šírky - jej prijatie, oddanie, pochopenie, cez pokoru pred všehomiernosťou... U mňa osobne to bolo pred bytosťou Zeme (ako živej planéty), veľký strach tam bol, strach zo straty seba - ale spravil som to rozhodnutie, oddal som sa neznámu, temnote, padol do lona Zeme a pocítil ten svieži nádych, ten spev, to chvenie, tanec, to opatrné uvoľňovanie, otváranie, ten nádych po toľkej dobe meravého uzavretia - už to prúdi! Je to krásne... Môže to ísť, tá cesta, cez radosť.
Aj ja tak vnímam, že cesta k svetu, k svetlému svetu, k božstvu, k tvoreniu a radosti vedie práve cez vlastných rodičov, cez vlastný malý svet svojej rodiny, cez odpustenie rodičom za ich nedostatky a chyby, cez ich plné prijatie, cez vďaku za život, ktorý dali, ktorý cez nich prúdi... Až plným láskavým prijatím otca a matky nás to pustí prekročiť kruh rodových krútňav a uzrieť svetlo sveta a Zem a Nebeský oheň, uzrieť tú krásu stvorenia, spojenia, pokračujúceho tvorenia... Až keď svojím rodičom dám zvolenie byť takými, akí sú, a keď ich v duchu prestanem nútiť byť takými, akí by mali byť - dávam toto zvolenie aj samému sebe a dovolím si tak byť - byť svojbytný, voľný, oslobodený sám od seba, od svojich predstáv, vier, nutkaní, nútenia a moja samého so sebou... Až v odpustení sa púšťam a som voľný a môžem sa účastniť v úcte v kruhu svojím dielom, byť sám tým stvoriteľom, v spoločnom tanci nás všetkých, všetkých bytostí, tvorov, v oddaní, pernosti aj zladení - vlastne tam sa to len začína, tam sa otvára ten obzor - názory končia a my sa vidíme. Otvára sa vedomie.
Až tu sme tí sloveni - tí, čo tvoria slovom.
