Koristnícki mocipáni, maďarizácia a národné obrodenie – čo ti na dejepise nepovedali
Zaujívamé podrobnosti z našej slovenskej minulosti a dedičstva v podobe úryvkov z knihy historika Viktora Timuru Slovienske kontinuá:
Oligarchovia, magnáti a bohatá, ekonomicky silná šľachta išli v Uhorsku cestou parazitizmu. Feudálna anarchia, politický a morálny rozklad zasiahli rovnako všetky vrstvy uhorskej feudálnej triedy, cirkev ako baštu feudalizmu nevynímajúc. Uhorskí preláti – biskupi, kanonici, opáti – patrili k priekupníkom parazitného blahobytu... Ich pompézny nákladný život udivoval dokonca aj cudzích poslov na dvore. Taká bola uhorská skutočnosť v najvyšších kruhoch už v 15. storočí, pred tureckým vpádom. Zásadne iná ako v časoch Veľkomoravskej ríše, aspoň pokiaľ ide o podmienky pre utváranie kultúry a jej tvorivý rozvoj.
Str. 216
Spupnosť uhorskej šľachty sa uberala smerom, ktorý nasvedčuje, že jej nezáležalo na ďalšom vývoji a skutočnej úrovni industriálnej kultúry a technickom pokroku. Potrebovala len peniaze, za ktoré by si mohla všetko nakúpiť v cudzine, pri uchovaní svojho prioritného postavenia v spoločnosti. Deficit v zahraničnom obchode, i to, že obchod bol celý v rukách cudzincov (najmä zahraničný) a zisk unikal z krajiny bez možnosti jeho akumulácie doma a tým aj nových investícií do výroby na vyššom stupni technického pokroku, urobil svoje. Bezpríkladný egoizmus, s akým šľachta chránila svoje privilégiá, neumožňoval ekonomický ani sociálny rozvoj krajiny. Odmietali akýkoľvek pokus o reformy a pokiaľ sa im šľachta musela podvoliť, hľadela, ako ich využiť vo svoj prospech (tereziánské a jozefínske urbáre).
Narastajúce problémy a ťažkosti, ktoré v Uhorsku z toho vznikali, usilovala sa šľachta riešiť po svojom, pre seba príznačným spôsobom – maďarizáciou nemaďarských národností, ktoré obviňovala z nevlaslenectva. To viedlo len k rýchlejšiemu postupu národného uvedomovania nemaďarských národov.
Zrušenie Matice slovenskej, zrušenie troch slovenských gymnázií, ktoré si Slováci sami z vlastných prostriedkov zriadili, bez možnosti akéhokoľvek dovolania sa spravodlivosti, pravdy a pochopenia u budapeštianskych mocipánov, bez možnosti učiť sa čo len čítať a písať v materinskom jazyku, viedlo nielen k stagnácii, ale hlbokému úpadku aj toho, čo s nesmiernou obetavosťou nadobudli. Znamenalo to aj koniec možnosti vysielať slovenských študentov na zahraničné univerzity, ako tomu bolo od dávneho stredoveku pre Slovensko charakteristické. Bol to úder s ktorým sa už slovenský ľud nedokázal sám vyrovnávať, ako s feudálnou zaostalosťou šľachty. Také boli dôsledky národnostnej diskriminácie výbojného madarizmu.
Str. 238
Slovenskému ľudu vytvoril uhorský štát zábrany, ktoré mu nedovoľovali rozvíjať sa a dosiahnuť vyššiu osobnostnú kultúru, ani úroveň vzdelávania. Znemožnil mu dokonca najzákladnejšie vzdelanie v materinskom jazyku a zabránil tým rozvinúť možnosti a dispozície, ktoré mu boli vlastné, patrili k jeho prirodzenosti. Napokon usiloval sa úplne likvidovať jeho národnosť a znemožniť proces utvorenia vyššej úrovne sociálnosti — slovenského národa. Ľud svoje sily a možnosti rozvoja, spočívajúce v empirickej, skúsenostnej rovine, vyčerpal v zápase s feudálnou zaostalosťou. Cieľom uhorskej a maďarskej administratívy bolo zabrániť, aby slovenský ľud, ktorý bol nositeľom tisíc-ročnej kultúrnej tradície, vychádzajúcej z veľkomoravskej syntézy, uskutočnil novú syntézu a pozdvihol svoju sociálnosť na svojbytný slovenský národ.
Str. 239Výstižne vtedajšie pomery na Slovensku charaktrizoval M. A. Húska, keď poukázal, že šľachta ako vládnuca trieda s privilégiami, ktoré si vybojovala za Ondreja II. Zlatou bulou v r. 1222 a udržala nielen v r. 1848, ale v mnohom až do prvej svetovej vojny, bola zvyknutá držať si nevoľníkov zadarmo. Želiari za holé živobytie obrábali polia, opatrovali dobytok a pre zemianske kurie dorábali všetko potrebné. Ešte za trvania prvej svetovej vojny želiari za biedne živobytie v želiarskej drevenici odrábali svojmu pánovi 104 až 122 dní do roka (panština). Ani to však nezachránilo feudálnu spoločnosť Uhorska od rozpadu a čoskoro zemianstvo, ktoré sa postupne zadlžovalo, začalo predávať svoje majetky proti všetkým zvyklostiam. Nebolo schopné hospodárskej konkurencie, opustilo rodové kúrie a z majiteľov sa stali služobníci. Rodové kúrie zamieňali stoličné kancelárie. Vlastnosti bývalého veľkomožného pána nepracujúceho, ale dobre žijúceho majiteľa výsadných listín, prenikli do stoličných úradov. Zemania sa takto uchýlili pod ochranu maďarského štátu a cirkvi a pokračovali vo svojej tuposti v bezperspektívnej sociálno-ekonomickej i národnostnej politike zvýšeným útlakom. Najvyšším zákonom životnej filozofie jej boli egoistické záujmy osobného blahobytu bez ohľadu na spôsoby dosiahnutia.
Za týchto okolností nebolo ani vôle, ale ani potrebnosti starať sa o roľníka. A tento roľník vo svojej nevzdelanosti a bezradnosti pomoc čaká od štátu alebo od Boha. Úmorné pracuje, predáva, ako kupci chcú, kupuje podľa vôle predavača. Nevedomosť, vysoké dane, pálenka a dedinskí úžernícki krčmári (zväčša Židia), to boli najčastejšie kliatby mnohých dedín.
V slovenských pomeroch dochádza k ojedinelému javu. Nakoľko v dôsledku feudalizácie miest na území Slovenska po tureckej okupácii Dolnej zeme sa mestá nemohli rozvíjať prirodzenou cestou s utváraním buržoázie a kapitalistických vzťahov, túto úlohu prevzal slovenský ľud. Keďže maďarská daňová (poľnohospodárska) politika bola postavená na dávno prekonanej stredovekej zásade, že štát je moc, chrániaca vlastníctvo, majetok privilegovaných, moc, ktorá nie je povinná sa starať o životné základy jednoduchých ľudí, ľud si hľadá vlastné cesty úniku z biedy. A keďže ich nemôžu nájsť doma, hľadá ich mimo svoj domov a územia Slovenska. Nikde ho, pravda, nevítajú s otvorenou náručou, musí sa presadiť svojím umom, tvorivými schopnosťami, pružnosťou, podnikavosťou a najmä, kvalitnou prácou. Tu je podstata migrácie slovenského ľudu a hľadanie vlastných špecifických ciest pre uplatnenie sa vo svete bez vzdelania a potrebného rozhľadu, ale úrovňou a kvalitou vlastnej práce, či už išlo o drotárstvo, olejkárstvo, šafraníctvo, pltníctvo a murárčinu alebo obchodné podnikanie (drotárske dielne a podniky v Rusku, USA, Západnej Európe, obchodné domy turčianskych olejkárov a šafraníkov) mimo územia Slovenska.
Str. 232Slovenskí drotári, olejkári a šafraníci boli prví, ktorí s nadobudnutým kapitálom v zahraničí začali podnikať doma. V r. 1893 založili v Martine pivovar, v r. 1895 fabriku na stoličky z ohýbaného dreva, stali sa členmi kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku v Martine, prispievali na Maticu slovenskú; ruské ruble hrali významnú úlohu pri zakladaní slovenských gymnázii v Martine a v Kláštore pod Znievom; ďalej, založili v Martine sporiteľňu, stali sa odberateľmi slovenských časopisov a kníh, menili turčianske drevené dedinky na murované. Slovenský ľud, ktorý sa nezmieril, so svojou chudobou doma, za nesmierne ťažkých a zložitých podmienok i obetí rozvinul značnú historickú aktivitu po celom svete v zápase o svoju existenciu a proti zaostalosti s chudobou, stal sa zázemím slovenského národného obrodenia i slovenskej orientácie na Rusko.
S podnikaním a tvorivou aktivitou slovenského ľudu sa postupne, i keď veľmi pomaly, ale predsa menila sociálna a kultúrna úroveň života. Napriek všetkému, čo sme spomenuli, Slovensko a jeho ľud sa nedočkali výraznejšieho efektu, hoci preukázali značnú tvorivú podnikavosť a organizačnú schopnosť rozvíjať sa ako dejinotvorný subjekt. Nedovoľovali to sociálno-politické podmienky s narastajúcou národnostnou diskrimináciou výbojným stavovským maďarizmom, ale aj preto, že prvou svetovou vojnou a októbrovou revolúciou táto vzmáhajúca sa zahraničná slovenská buržoázia stratila svoje postavenie.
