Povinné učenie neprijímať

Na vrchu kopca stojí kostol. Za hrubými múrmi sa v⁠ ňom skrývajú tí, čo veria v nebo. Tí, ktorým je myšlienka pred­nejšia pred skutočnosťou.

Veriaci sa boja. Dnes už nebojujú – už vyhrali – ale stále trpia. Cirkev je síce už na druhej koľaji – školstvo a⁠ štát ale stoja na rovnakom základe... Sú priamymi na­sledovníkmi – v stavaní múrov.

Sedím v lavici. Som zničený, znechutený, znudený... Rečou tela vlastne všetci – všetci žiaci dávame najavo, všet­ci nástojčivo vyjadrujeme – že niečo je veľmi zle. Tu sa neučíme, tu sa nerozvíjame, tu nedospievame... Práve naopak. Sme spútaní reťazami očakávaní a podmieňovaní hodnote­ním. Sme vinní a povinní. Sme duševne znásilňo­vaní. Je nám kradnutá zodpovednosť za vlastné vzdela­nie, za vlast­ný život. Pretože pani učiteľka si myslí, že vie lepšie, čo je pre teba dobré... Ona verí, že dobré je to, čo si úradníci na ministerstve myslia... A tí veria – v čo?

Tí ani len nevidia skutočnosť a skutočných mladých ľudí – za hrubými múrmi svojich vzdušných zámkov. Páni nám prednášajú niečie predstavy – mýlia si ich so skuto­čnosťou. Slepo veria, tvrdohlavo a zbabelo ne­prijímajú – spätnú väzbu. Toto nás učia, tomuto sú nám príkladom.