Väzba a odpustnie

  • 24 September 2014
  • krkavec

Volá sa Katka. Traja sme – sedíme pri spoločnej večeri. Je tomu rok, čo som sa s ňou rozišiel. Ľúbili sme sa – ale... Teraz je Katka s Marošom – mojím dobrým priateľom. Som rád, že sú spolu.

Stále tam niečo medzi mnou a ňou väzí. Rozprávame sa o menách. Katka znamená čistá.

Keď sme sa prvý raz zblížili - obaja sme vtedy vedeli, že je to medzi nami dočasné. Vedel som, že si len vzájomne pomáhame, že si navzájom nie sme „tí praví“, že zmyslom tohto vzťahu je poliečiť sa, spoznať sa, vzájomne a aj seba samého - a potom ísť každý ďalej zasa svojou cestou. Lúbili sme sa – toto však ostalo nepovedané. Tušené ale nevyslovené. Bol som neúprimný? Nenabral som odvahu byť s Katkou na rovinu. Ťažilo to čím ďalej viac.

Dralo sa to podvedome na povrch. Mojimi nepríjemnými poznámkami. Katka ma ľúbila – tušila – ale nechcela to vidieť. Bolelo ju, ako sa správam. Nedokázal som to povedať takto na rovinu: "Katka, nechcem, aby si sa na mňa pútala, nechcem, aby si očakávala spoločnú budúcnosť - náš vzťah je teraz pre prítomnosť, nevidím pred nami spoločný život." Otálal som, obával sa, uhýbal som tým slovám - príliš dlho. Bál som sa, že jej ublížim a každým odložením rozhovoru som výslednej rane ešte pridával.

Už sme boli u nej doma, na dedine, u rodičov. Už to vyzeralo vážne - a mne to bola naša vec čím ďalej jasnejšia. Jeden deň bolo všetko naoko ešte v poriadku - druhý som to povedal.

Blesk. Rozchod.

Navonok to predo mnou Katka niesla dobre. Vnútri som vedel, že nie.

Prešiel odvtedy rok. Sme v Brne, prišiel som za ňou do jej izby na internáte. Sedíme spolu, dlhšie mlčíme. „Katka, cítim, že stále to medzi nami čisté nie je,“ hovorím. Katka sa začervená. Rozplače sa.

Vedel som, že to príde.

Slová idú zo mňa sťažka. Šepkám: „Je mi to ľúto.“ Spätne už viem, že ani teraz som nedokázal konať úprimne, smelo, ukázajúc svoju bezbrannosť, svoju dušu... Povedal som: „Vždy ťa budem mať v mojom srdci.“ Toto chcela Katka počuť, ale nebola to tá liečivá veta, ktorú sme potrebovali. Nenabral som odvahu obnažiť sa, pokoriť sa. Objali sme sa. Poprial som Katke, prial som jej aj Marošovi.

Toto som mal povedať, pokorne, ukázať svoju úzkosť, svoju nepripravenosť, svoju slabosť. Mal som ju požiadať a nechať na ňu, či odpustí a ako. Mal som si to vytrpieť a dúfať, že bude milá, toto som mal povedať: „Konal som nečisto. Prosím ťa o odpustenie. Prosím ťa, pusť ma, ak môžeš a keď budeš môcť.“

Až v odpustení budeme odpútaní.

Prajem si to, ten pocit, keď sa zauzlenie uvoľňuje, napätie a putá sa rozväzujú, duša sa dáva do poriadku. Očista. Teraz môžeme pokročiť ďalej. Katka je čistá a aj ja to už mám v duši čisté. Väzba už nie je – vzťah bude navždy – v láske. Ďakujem Ti, Katka.

Názory

Obrázok používateľa krkavec