Temnota sviatkov

Blížia sa Vianoce. Upratujeme, pečieme, treba to všetko stihnúť... Zapĺňame každučkú chvíľu, každý prázdny priestor – aj ten v nás samých. Napätie sa stupňuje.

Je štedrý deň. Ráno sme ozdobili stromček a potom sme sa všetci radšej dakam vytratili. Temnota vystupuje na povrch. Vianoce. Najkratšie dni a najviac noci. 

Temnota sa otvára, otvára sa priestor tušeného – priestor pre zmenu. Pretože všetko nové musí počkať, kým staré odíde. Starý slnečný rok zašiel a na chvíľu sa zastavil čas.

Často si myslím, že som sa už zmenil. Že som sa už odpútal od rodičov, keď bývam posledných päť rokov mimo domu. Už som sám sebou, mimo vplyvu ich očakávaní a ich predstáv o mojej budúcnosti. Už sa nenechávam ovplyvňovať, neprispôsobujem sa. Žijem svoj život.

Spoločné prežitie sviatkov. Rodina sa stretáva. To, čo som si myslel, sa stretáva so skutočnosťou. To napätie... Čo to znamená? Ten tlak – je to potlačený hnev? Tá podráždenosť, náhlivosť – utekáme. Snažíme sa vyhnúť tej temnej nejasnej prázdnote. Plníme sa myšlienkami, hltáme prúdy masmédiálnych obrázkov... Utekáme od voľnosti, zapĺňame ju ruchom a haraburdím – pretože cez ňu vidno. Cez priestor sa ukazuje skutočnosť, keď jej to dovolíme. Stačí tak málo. Zastaviť sa. Uvoľniť sa.

Náhle som si to uvedomil, uvidel. Nie je to tak, ako si myslím. Zmena nenastala. Žijem síce už inde – duchom som však stále v krútňave starej rodiny. Tej rodiny, kde ja som ešte dieťa, ktoré nič o svete nevie a treba ho chrániť a usmerňovať. Tej doby, keď najdôležitejšie je veľa jesť, vyštudovať, postaviť dom... To je však doba mojich rodičov a prarodičov. Stále vo mne straší jej duch.

Protivím sa predsudkom a názorom rodičov – stále som ich neprijal. Nepochopil a nezmieril sa s nimi, neuvedomiac si, že to mysleli dobre, že všetko to duševné násilie bolo v dobrej viere. Neodpustil som – a nedokážem sa ich pustiť.

Môj duch väzí v starej dobe, aj keď telo je už v novom veku. Som dospelý. Žijem v inej krajine. Zanedlho možno založím vlastnú rodinu...

Čo sa nestalo? Prečo sa putá neuvoľnili? Prečo stále nie som sám sebou? Už nerobím, čo rodičia chcú. Teraz robím presný opak. Robím to, čo ich ľaká a straší, to čo nechápu. Chcem cestovať. Vykašľal som sa na štúdium a kariéru... Potrebujem to ale naozaj ja? Alebo oni?

Aj vzdor je len druhom prispôsobenia. Skutočná sloboda je v odpustení. V odpustení čoho?

Toho všetkého, čo sa v temnote derie na povrch! Ukazuje sa to v tieto temné noci duše. Vo sviatky. Na Vianoce.

Vykračujem do novej doby. Tentoraz už naozaj a celistvo. Telom, dušou i duchom. Prijímam názory a vzory – aj keď cítim, že sú krivé, že už neplatia pre môj vek. Avšak práve v prijatí a uznaní ciest mojich predkov – nachádzam voľnosť. Prijatie iných mi dovolí pohnúť sa ďalej a prijať cestu moju vlastnú. Novú. Toto si prajem.

Vychádzame na kopček nad domom. Ja a moja malá sestrička. Nesieme suché drevo, kamienky, brezovú kôru, zapaľovač – a vlasy. Všade je sneh a fúka.

Je temno. Slnko tu je – sme však v tieni samotnej Zeme. Krešem iskru. Prosím novorodené svieže Svetlo o nový ohník. Iskrím a čas stojí. Chytá sa brezová kôra, zaduje vietor a oheň horí. Plameň osvetlí naše tváre.

„Vo vlasoch je tvoja minulosť, každučký prežitý deň je ukrytý v tvojom vlase – všetko v ňom zanecháva svoju stopu, ako on postupne rastie,“ hovorím sestričke.

„Prijímam a púšťam všetko, čo ma ťaží, čo mi už v novom živote netreba“, rečiem. Odpúšťam. Ohník zmierenia oblizuje v priebehu roka vyčesané chuchvalce.

„Ďakujem ti ohník,“ šepká sestrička. „Chvála ti, Svetlo pochopenia a zmierenia, chvála ti, že nás čistíš,“ dodávam. Otvára sa brána osi sveta. Staré podoby sa uvoľňujú, rozpúšťajú a ako popol a dym miznú do Zeme a Neba.

Ten pochyb v duši je silný. Na kopčeku v mraze a vetre preň nebol priestor. Na plno sa prejaví až v bezpečí domova. Je mi zrazu čudne, nevoľno. Strhávam zo seba oblečenie. Líham si nahý na zem v kúpeľni. Prúdia mnou sily, ladím sa na nový vek. Cítim tú hĺbku Zeme a výšku Neba nado mnou. Spájajú sa Divy.

Sila sa vracia a divý prúd živy ma čistí. Otvára sa priestor. Čas pre nové zámery. Starí duchovia sa pustili – a ja som nový, živý.