Prijímam tento rozvrh duchovnej cesty všedného dňa. Nech to prúdi, vedie, ale voľne a ohybne. Nemusím – môžem! Nech som dobre naladený a veci idú, plynú, dejú sa účinne, výkonne, celistvo a ladne – a bez námahy, samovoľne, ľahko. Tak!
Deň a noc sú v mieri. Je deň jarnej rovnodennosti a začína sa nové obdobie. Čistím sa, spolu so šatami zo seba púšťam naladenia starej doby. Vykračujem do sviežeho rána – nahý.
Je krásne a slnečne, slnko je už pomerne vysoko. Vítam ho. Už dlhšie mám taký dobrý zvyk: ráno si zacvičiť.
Trvalo to asi hodinu – kým som si uvedomil, kde vlastne som. Už som dlho sedel v teple, ale ešte sa nepotil... Myseľ sa usilovne vyhýbala podstate veci: Dookola ma mrzelo, že som stratil v snehu baterky z požičanej čelovky – podobné vírili hlavou veci.
Blížia sa Vianoce. Upratujeme, pečieme, treba to všetko stihnúť... Zapĺňame každučkú chvíľu, každý prázdny priestor – aj ten v nás samých. Napätie sa stupňuje.
Čo je to život? Dokážem ho zmeniť? Aké je moje poslanie? Osud? Aký je môj sen? To sú veľké otázky. Príliš veľké. Presahujú ma. Ochromujú ma. Život je príliš veľké sústo.
Umyť si zuby bez zubnej pasty? Sliny môžeš prehĺtať – a nemusíš sa hrbiť nad umývadlom – môžeš sa prechádezať po dome, rozmýšľať, rozjímať...
Väčšinou som sám. Dnes ma prekvapila moja 10-ročná sestrička. Spoza stromov presvitá svieže ranné slnko. Bude teplo.
Už nejakú dobu končím každý deň večerným obradom. Prichystám sa na spanie, zhasnem. Otvorím okno, aby sa mi na noc vyvetralo... Kľaknem si na posteľ, vlastne na zem – spím na zemi. Dakedy ma bolieval chrbát, odkedy spím na tvrdšom, tak sa cítim oveľa lepšie.