Dar čistí a oslobodzuje

Násilie zväzuje, pretože násilie plodí násilie. Začarovaný kruh, krútňava... Keď niekomu zasiahnem do života, nedajbože život vezmem, vzniká napätie. Podvedome tuším, že prirodzené sily smerujú k rovnováhe a skôr či neskôr sa mi to vráti. Ocitnem sa v rovnakom rozpoložení, len polohy budú vymenené. Ja budem tá obeť násilia... Telesného? Duševného?

Istím sa. Začínam sa brániť životu, pretože práve kolo života mi hrozí odplatou... Som napätý, bojím sa uvoľniť prúdu. Uzatváram sa a prestávam dôverovať...

Pomaly som zabudol, že to môže byť inak...

Už je to tak bežné a samozrejmé. Bez úcty a súcitu zabiť zviera a zjesť jeho mäso. Zasiahnuť do dedičstva rastliny a znásilňovať ju na hlinených púšťach monokultúry. Potom si takúto potravinu kúpiť v obchode. Čím? Peniazmi? Peniaze sú moc, sú to sila. Vlastne som toto jedlo zas získal len násilím. Násilie plodí násilie a toto jedlo je zaťažené. Je to bremeno, ktoré viaže a väzní v neslobode. Núti ma brániť sa. Už nie som voľný. Vnútri sa totiž bojím: Čo ak sa mi to vráti? Čo ak sa ocitnem v klietke, bez Slnka nad hlavou, bez Zeme pod nohami, natlačený, vykrmovaný umelými zmesami a otupený liekmi – tak ako tie zvieratá, ktoré požívam, využívam, zneužívam?

Aký je môj život? Nedeje sa to už náhodou?

Keď peniaze uväzňujú... Čo spraví dar?

Prečo najlepšie chutí vylízať hrniec, labužnícky sa obliznúť nad tými zbytkami, ktoré by inak boli vyhodené? Prečo je jabĺčko na zem padnuté v starom sade tak neporovnateľne lepšie ako to z obchodu? Prečo mi tak chutí u babičky na návšteve, či na oslave, na hostine, kde je všetko na stole darom?

Je spôsob ako zaťažené jedlo očistiť. Tak, že ho nezištne daruješ svetu, tak že ho vedome pripravíš ako dar a prvé sústo obetuješ, z celej duše úprimne venuješ...

Vlastne ani nezáleží na tom, komu ho daruješ... Nemusíš mať oltárik, nemusíš hostiť žobrákov, nemusíš nahlas ďakovať bohu, modliť sa... Stačí – z duše priať. S úctou k Matke Zemi, jej kruhu ochrany, s úctou k Bohu Slnku, jeho sálavej sile stredu. S úctou k životu, svetu, bytostiam. Vedome, bdelo, s plnou pozornosťou. Nemusíš robiť divadlo, avšak, môžeš. Obrad pomôže. Veľmi pomôže.

Nie je to náboženstvo. Obrady sú duchovno, duchovno je kultúra. Sú to slová, úkony, zvyky. Sú možno len obalom, vďaka nemu sa však dobrý duch šíri a vedomie sa otvára.

Vždy boli sviatky spojené s hostinou a hodovaním! Sväté sviatky. Hostíme hostí. Prajeme! Zdieľame!

Nezištne, všetci sme v jednom kole. Je to hodné, je to dobré! Čistíme sa! Hojnosť hojí. Prijímame a dávame. Dary nás oslobodzujú a my ožívame! Už nie sme ustrašení väzni ani napätí otroci... Zas sme ľudia, znova sme bytosti kola života, ktoré sa voľne krúti, život prúdi. Je to úľava.

Nech každé jedlo je darom.

Nech posvätná je znova všednosť.

Nech obnoví sa dôvera.

Jednoduchý je ten obrad – dar slobody.