Naša budúcnosť je vecou naladenia

Tretia svetová vojna? Môžem sa tej myšlienke brániť. Zámienok po ruke je veľa: Veď to by nedopustili. Veď by sami sebe uškodili. Veď nás tí veľkí ochránia. Veď vojny pa­tria iba do minulosti, do televízie a na iné svetadiely…

Môžem si tú myšlienku pripustiť. Môžem sa obávať. Môžem sa snažiť nevyčnievať z davu a dúfať, že dob­rým slušným pracujúcim sa nič nestane. Mô­žem byť sivou myškou a myslieť si svoje. Tak či onak, vojne nepriamo dopomôžem. Nezava­dziam jej a⁠ v podstate ticho podpo­rujem zriadenie, ktoré k nej vedie.

Alebo môžem začať proti vojne vystupovať. Začnem burcovať ľudí okolo seba: Budem zdieľať články o⁠ hrôzach vojny, o duševnej pokrivenosti našich vládcov, o ich spi­knu­tiach... Rozohním sa a pôjdem do ulíc pre­sviedčať pokojne nakupujúcich spoluobčanov o nutnosti zmeny. Toto je už trocha lepšie – ale ducha vojny stále len posilňujem: Sám som začal bojovať.

Je ešte iná možnosť? Áno. Je však dobre skrytá. Je všedná a⁠ prirodzená. Nie je útočná ani obranná – možno práve pre­to nezaujme. Neladí s nami. Prečo? Pretože už od mala sme vychovávaní v duchu chcenia, súťaženia a⁠ snaženia, v duchu nútenia, povinnosti a viny, náhlivosti a⁠ stra­chu, v duchu ovládania, nedôvery a boja so svetom. Vojna je vec naladenia. Keď rinčia zbrane, mlčia múzy. Si schopní sa preladiť? Naladiť sa úplne inak?

Ako vysvetliť niekomu pocit, ktorý nepozná? Pocit tak všedný, že sa stratil? Pocit prostej vďaky za lúč Sln­ka. Za nádych. Za čistú vodu a za Zem pod nohami. Za spolo­čnosť blízkych bytostí. Za silu hory predkov, na ktorých stojím a⁠ ktorých môžem len chváliť – za dar živo­ta.

Nepohnem celým svetom – sú to však malé všed­nosti, ktoré môj svet menia. Môžem sa báť nukleárneho zamore­nia... Môžem však žiť aj šťastne – s vedomím si hrozieb i⁠ možností zároveň. Môžem žiť divou radosťou. Uvoľnenosť a⁠ prirodzenosť liečia – možno toto vedia tie vlky, čo úspešne a zdravo prežívajú na územiach za­morených po výbuchu Černobyľu. Je nám na dosah tá prirodzenosť. Ešte sme ju nestrati­li. Sme však na prahu – na križovatke, sme v⁠ kríze. Ktorou cestou sa vydáš?

Budúcnosť je vecou naladenia. Ja zniem a ty tiež.
Žiarim a vplývam, už len tým, že som. Som stredom môj­ho sveta. Som tým posvätným miestom sily, odkiaľ sa šíri ten jemný pocit mieru. Som vrcholom hory sveta a môj zvuk duše sa šíri bez toho, aby som čokoľvek povedal, kohokoľvek stretol. Súznením ďalších naberá na sile.