Násilie

„Vlastík, môžem?“ šepká moja milá. Ležím v polospánku, je to len pár okamihov, čo som pri vedomí – zľaknem sa: „Nie, nemôžeš!“ Nechcem byť zobudený! Aspoň chvíľu plynulosti, spojitého prechodu zo sna do sveta.

Moju milú to zabolí. Veď som ju práve odmietol! Zacítil som jej vnútorné pohnutie a rýchlo precitám. Milá sa oblieka. Večer by sa bola rada milovať – ja som bol ale unavený. „Spravíme si pekné ráno,“ povedal som.

Oblieka sa – kam sa chystá? Treba mi na záchod, vstávam – a sediac v kúpeľni premýšľam. Čo sa to stalo? Čo si myslela? Som zneistený. Je za tým niečo, čo som nevycítil, ale mal som? Bol som bezohľadný? Obávam sa – ten strach je neuchopiteľný a myseľ náhle preberá vedenie. Idem to napraviť! Som chlap! Vchádzam do izby a poľúbim moju milú. Za pár okamihov sme si v lone a vzájomne sa vyzliekame. Zas ten strach – niečo nie je v poriadku. Nevšímam si to – idem za predstavou – myslím si, že milovanie to spraví. Môj kohút však chabne, necítiť rozkoš ani uvoľnenie...

Na tvári mojej milej sa zjavia slzy. Ustrnieme. Ležíme vedľa seba. Čo sa deje? Milá tíško plače a ja si mlčky prehrávam, čo sa sa stalo dnes aj včera. Naozaj som nebol celkom sám sebou, úplne v sebe. Včera sme väčšinu dňa cestovali – cudzí ľudia, preplnené nádražia a meškajúce vlaky – potom stretnutie s rodinou mojej milej... Nie som uvoľnený, stále som uzavretý, obrnený – náhle mám pocit, že to nie som ja, cítim sa ako môj otec – môj dobromyseľný, ale tak často bezohľadný a necitlivý ocko.

„Včerajšok bol v poriadku,“ povie milá, „až teraz, keď si sa vrátil – pocítila som to ako násilie...“

Strach a násilie. Bál som sa, že ma násilne vytrhnú zo sna – koľko krát sa tak stalo, keď som bol dieťa? Bál som sa, že som nesplnil očakávania mojej milej, že som nevyhovel predstavám – tomu, čo si myslím, že si ona myslí, že chce... Spomínam si na výrok, jedného z tých starcov-učiteľov, ktorí nám dnes tak chýbajú: „Násilie je násilie, bez ohľadu na druh a rozsah...“

Nie som tu a teraz – uvedomujem si zrazu. Som tam v budúcnosti, tam v predstave toho, ako by to malo byť. S tým ale práve prebiehajúca pravda neladí. Ten rozpor je vždy nepríjemný – a ja napätý a nespokojný – rovnako tak, ako je môj otec skoro vždy nespokojný.

Sústreďujem sa – nie na niečo tam v budúcnosti alebo tam v spomienkach a ani na žiadny predmet okolo – sústreďujem sa na svoj stred – na prítomnosť, na seba, na nás: na druha a družku v posvätnom páre. Cítim svoje srdce a srdce mojej milej, cítim prúd života.

Práve teraz som spokojný, teraz sme spokojní. Nepotrebujem nič siliť, ničoho sa nemusím báť! Bozkám moju milú. „Budem mať mesiačiky, preto som taká rozcitlivená,“ šepká ona.