Čo ti na dejepise nepovedali?
Pamätám si na školský dejepis, plný rokov a mien kráľov a šľachticov. Pomedzi sa akosi vytratila podstata. Alebo boli kľúčové podrobnosti príbehu zámerne vynechané?
O tom, ako sa na Slovensku v pohnutých časoch stredoveku žilo a ako to vyzeralo, píše historik Viktor Timura v knihe Slovienske kontinuá. Zaujímavé sú predovšetkým pohľady na rozpoloženie prostého ľudu a mešťanov - pretože práve títo v priebehu času utvorili náš národ a súčasné Slovensko.
Badať, že od stredoveku sa niektoré črty vládnucej vrstvy vlastne moc nezmenili. Šlachtici poddaných vykorisťovali, bojovali medzi sebou, vyťažovali prírodné bohatstvo a jeho výsledky následne prehýrili a prišli o ne bez toho, aby sa čokoľvek vrátilo našej zemi a ľudu. Pozývali si cudzincov, aby na Slovensku zakladali výrobné podniky a týchto zvýhodňovali, aj keď domáca slovenská výroba a technológia bola často lepšia ako tá zahraničná. Dokonca nútili poddaných ku konzumu! A keď došlo k nutnosti brániť krajinu pred Turkami, šľachta sa tomu zbabelo vyhla - páni ušli na horné Uhorsko a zákonmi preniesli náklady na obrannú vojnu na poddaných.
Vlastne vďačíme veľkej vnútornej sile a našich predkov, že sme ako Slováci toto obdobie vôbec prežili, a že tu ešte stále sme v podobe novodobého národa s dokonca vlastným štátom. Možno keby sme si boli vedomí dejinných udalostí, inak by sme sa dívali na naše dedičstvo. A keby naši páni poslanci vedeli, ako dopadla uhorská šľachta - určite by inak vnímali svoju úlohu v našom štáte a na spravovaní krajiny.
Sila, ktorú mali naši predkovia, však pramenila z nášho prostého slovenského ducha. Ak chceme aj my súčasní Slováci v budúcnosti prežiť, možno by bolo dobré prikloniť sa späť k našim koreňom a oprášiť naše duchovné dedičstvo.
Nasledujú úrvyvky:
Pokiaľ by slovenské etnikum neexistovalo už v čase Veľkomoravskej ríše a nemalo účasť na kultúrnej syntéze, nemohlo za daných podmienok prežiť celé tisícročie a pretvoriť sa na novodobý národ. Hoci sama účasť na tejto syntéze neznamená zároveň zákonitú nevyhnutnosť utvorenia novodobého národa. Na to treba ešte vlastnú vnútornú silu a historickú aktivitu tvorivého seba-uplatnenia v procese dejinného vývoja. Na základe archeologických poznatkov o kontinuite sídlisk na našom území od 9. storočia, prinajmenšom v prípade Nitry, Bratislavy, Trenčína, Blatnice, najnovšie aj na Spiši a východnom Slovensku (Prešov, Sabinov a obce V oboch dvoch Stráží) sa javí nepochybné aj objektívne právo používať etnické označenie Slováci vo včasnom stredoveku. (str. 65)
Úroveň výroby a kultúry v čase Veľkej Moravy bola na vysokom stupni v porovnaní s ostatnými susednými krajinami. Túto úroveň slovenské obyvateľstvo zachovávalo po zániku Veľkomoravskej ríše a stala sa základom vznikajúceho Uhorska. Nedostalo sa jej však ani najnevyhnutnejšej podpory pre ďalší rozvoj. Maďarské kmene existujúcu ekonomicko-výrobnú základňu koristnícky vyčerpávali. Je len pochopiteľné, že o tri storočia bez možnosti ďalšieho rozvoja tejto výrobnej základne a jej neustálym drancovaním, nemohla postačovať potrebám rozvíjajúceho sa feudalizmu v Uhorsku. Namiesto toho však, aby sa poskytli primerané a zodpovedajúce podmienky pre existujúcu výrobnú základňu, boli prizývaní cudzinci, ktorí dostávali kráľovské výsady. Pre vývoj slovenskej národnosti to malo na dlhý čas značne nepriaznivý vplyv. Slovenská národnosť zápasila o zachovanie vlastnej existencie, k čomu jej zostala len tradícia veľkomoravskej kultúry. Jej tvorivé rozvíjanie bolo rozhodujúcim činiteľom pre uchovanie slovenskej národnosti s postupným smerovaním k formovaniu novodobého národa.
Uhorská šľachta, ktorá sa od samého začiatku utvárala z mnohých etnických skupín (národností) a vrstiev (Maďari, Slováci, Poliaci, Česi, Rusíni, Rumuni, Chorváti, Srbi, Nemci Taliani i ďalší), žila značne koristníckym životom vo vzťahu k prírodnému bohatstvu a k poddaným. Mala veľmi malý záujem na zdokonaľovaní výroby a skultúrňovaní práce, nevidela v tom možnosť obohacovania, nechápala význam pokroku vo výrobe. O zisky sa usilovala len na základe zvyšovania dávok poddaných. Nepochopila, že spoločensko-ekonomický pokrok prinesie aj pre ňu širšie možnosti. V zaslepenej starostlivosti o pohodlný, ale nákladný prepychový život so schátralou morálkou nemala záujem o novoty.
Str. 70
Prosperita a sila, ktorá dosiahla značnú úroveň a význam v 13. storočí s vyvrcholením v 15. storočí za vlády Mateja Korvína, nebola ani tak výsledkom príchodu kolonistov, aj keď ich prínos nepodceňujeme, ale predovšetkým vytvorením priaznivých predpokladov pre ich ekonomickú aktivitu. Pre rozvoj banských miest sú tu na jednej strane potrebné zdroje prírodného bohatstva pre ťažbu kovov (zlato, striebro, meď, železo), na druhej strane udelené výsady, ktoré chránili mestá pred svojvoľným zasahovaním ziskuchtivých feudálnych zemepánov.
Keď koncom 14. a začiatkom 15. storočia baróni, magnáti a preláti zgrupovaní do súperiacich klík v zápase o politickú moc uzurpovali značné majetky na úkor kráľovských (šesťdesiat rodín vlastnilo 8600 osád a 40 percent všetkej pôdy v Uhorsku, kráľovská pôda predstavovala už len päť percent). Mestá si bránili samostatnosť a privilégiá organizovane. Už v r. 1405 sa zástupcovia miest zúčastnili na sneme, hoci ešte bez hlasovacieho práva, kde potvrdili ich výsady spolu s právom slobodného sťahovania poddaných. Panovník mal záujem na ochrane miest, ktoré boli jeho štedrým zdrojom príjmov. Ťažba zlata predstavovala 40 percent celosvetovej a 75 percent európskej ročnej ťažby. Ročný priemer ťažby bol 1500-2000 zlata a 10000 kilogramov striebra. Za vlády Mateja Korvína to bolo vyše milióna zlatých dukátov! čo sa rovnalo ročnému príjmu francúzskeho kráľa a presahovalo príjmy anglického kráľa v tom čase. Značná časť príjmov však bola odčerpávaná do cudziny na vyrovnávanie deficitu z nevýhodného zahraničného obchodu, alebo bola odvážaná bez akejkoľvek náhrady, najmä do Benátok a Florencie. Zaslúžila sa o to napríklad kráľovná Alžbeta, ktorá v r. 1343 odviezla do Neapola zo zásob manžela Karola Róberta 21 tisíc hrivien čistého zlata a 27 tisíc hrivien striebra. Podobne unikalo značné množstvo zlata a striebra aj za vlády Mateja Korvína prostredníctvom jeho manželky Beatrice Neapolskej.
Zahraničný obchod za vlády Mateja Korvína sa odhaduje na 1 200 000 zlatých dukátov ročne s deficitom asi 440 tisíc zlatých dukátov. Príčina deficitu bola predovšetkým v tom, že obchod v Uhorsku ovládali cudzinci, zahraniční podnikatelia, najmä pokiaľ ide o produkciu thurzovsko--fuggerovského komplexu, ktorý ovládala spoločnosť s názvom „Spoločný uhorský obchod". Obchodný zisk s akumuláciou kapitálu však zostávali mimo Uhorska. Ale dovoz prepychového tovaru pre rozmarný a nákladný život uhorskej šľachty, ktorá v tomto smere predstihla ostatné európske feudálne spoločenstvá, bolo treba vyrovnávať.
Str. 78
Hrobárom prosperity miest a výrobno-ekonomickej sily všeobecne s ich ďalším vývojom sa stala vo svojej zaslepenosti a ziskuchtivosti uhorská šľachta. Už krátko po smrti Mateja Korvína, na sneme v r. 1491-1492 schválila zákon, podľa ktorého všetky mestá (okrem kráľovských) dostali novinnosť odvádzať svojim zemepánom deviatok a o niečo neskôr boli k tomu donútené aj kráľovské mesta, pokiaľ vlastnili pôdu mimo mestských hradieb. Mestá, ktoré dosiaľ odvádzali dane a poplatky len panovníkovi, a to kolektívne za celé mesto, zabezpečované prostredníctvom mestskej samosprávy, klesli tým na úroveň poddanských miest a dedín. Oproti tomu však v r. 1498 tá istá šľachta na sneme odhlasovala zákon, ktorým sa sama oslobodila od platenia tridsiatku. Súčasne prenikala do výrobného a obchodného podnikania so svojimi privilégiami do miest. Bezpečnosť krajiny ohrozovaná Turkami sa jej nedotýkala. Viedlo to k okupácii Dolnej zeme (dnešného územia Maďarska).
Str. 78
Šľachta sa v Uhorsku celkom vymanila z povinnosti platiť dane, i náklady na vedenie vojny preniesla na poddaných. Táto skutočnosť pretrvala až do zániku feudalizmu. Navyše, robotná povinnosť poddaných neustále narastala nielen svojvôľou feudálnych pánov, ale aj na zdokonaľovanie obranných systémov hradných opevnení a iných vojenských objektov. V 14. storočí sa postavenie poddaných v dôsledku chaosu bojov o trón značne zhoršilo.
Okrem deviatku boli zavedené povinné tzv. „dary nre pána podľa jeho potreby a požiadaviek, so súčasným vytláčaním poddaných zo zvyškov občinového vlastníctva. Bol zakázaný alebo značne obmedzený lov zveriny, rýb, užívanie lesov, lúk, zber lesných plodov, užívanie pasienkov, alebo sa za to vyrubovali poplatky. Poddaní sa začali brániť útekmi z panstiev a rozmnožovali chudobu v mestách, kde vytvárali rezervoár pracovnej sily na rozvoj miest, remesiel a mestskej ekonomiky.
Prílev poddaných do miest umožnil, že sa už vtedy niektoré mestá značne poslovenčili a slovenské obyvateľstvo v nich tvorilo väčšinu, hoci ekonomicky sa ešte nemohlo zrovnávať s nemeckým patricijátom a bohatými mešťanmi.
Daňový systém reformoval Matej Korvín – poddanskú daň podľa usadlosti (port) nahradil daňou od komína (20 strieborných denárov) t. j. od každej domácnosti, čo znamenalo aj od bezzemkov a želiarov. Dobové kroniky zaznamenávajú, že tento systém bol horší ako turecké pustošenie. Poddaní utekali z panstiev a ukrývali sa v horách. Značná časť usadlostí v dedinách zostala prázdna a opustená. Na sneme v r. 1498 šľachta prijala zákon, ktorý ju oslobodzoval od platenia daní – tridsiatku a v r. 1504 zákon, ktorý zakazoval loviť poddaným zver v panských lesoch.
Anarchia, intrigy, zákerné násilnosti, vraždy nevynímajúc, stali sa bežnými prostriedkami uhorských magnátov a šľachty na ceste za osobnými ambíciami a zištnými cieľmi. Šľachta, baróni a vysoký klérus sa zmocnili úradov i kráľovských majetkov, navzájom sa napádali a pustošili si poddanské osady. Skorumpovaní úradníci i vysokí hodnostári sa nechávali podplácať, prechádzali z tábora do tábora, len čo im svitla nádej na obohatenie, bez akýchkoľvek zábran. Na snem prichádzali po zuby ozbrojení i v počte desať tisíc (na povestný Rákoš) a zákony sa prijímali podľa momentálnej ozbrojenej sily súperiacich strán. Šesťdesiat najbohatších rodín vlastnilo štyridsať percent všetkej pôdy Uhorska. Územie dnešného Slovenska sa stalo bojovým poľom, na ktorom sa krížili nielen koristnícke záujmy, ale aj zbrane panovníkov Európy a Ázie i vojsk protihabsburských povstaní uhorskej šľachty s cisárskymi.
Str. 70
Väčšina miest na území Slovenska s výnimkou horného Považia s pokračovaním na Turiec, Liptov do Tatranskej kotliny, severný Spiš a Šariš bola v priebehu skoro dvestoročnej tureckej poroby vypálená a to aj niekoľko ráz. Narušila sá tradičná výroba, ale aj obchod. Zahraničný obchod sa obmedzil na minimum. Pred zničením zostávali uchránené banské mestá, z ktorých Turci aj keď podľa mierovej dohody s Viedňou v obmedzenom rozsahu, predsa si len „prilepšovali".
Po r. 1540 a trvalom obsadení Dolnej zeme Turkami šľachta, usilujúca zachovať si aspoň osobnú bezpečnosť pred nimi sa ako lavína valila na neokupované územie – južné časti dnešného Slovenska a usilovala sa ukryť do bezpečia za mestské hradby, pravda so svojimi privilégiami, ktoré v mestách boli cudzím prvkom. Slovenskí poddaní z bezprostredného tureckého susedstva húfne utekali na sever. Maďarská šľachta, remeselníci a kupci doslova prelamovali brány slovenských miest. Hory a lesy boli plné chudobného ľudu, ktorý bol nútený uchýliť sa k polonomádskemu spôsobu života, keď utiekol z vypálených osád, kde prišiel o celý majetok. A to mal ešte šťastie, že sa zachránil pred odvlečením ako výhodná korisť na maloázijské trhy s otrokmi.
Str. 98
Mestá sa bránili prijímať maďarské etnikum a najmä šľachtu s privilégiami. Tá na sneme v r. 1545 zúri, že pozabíja mešťanov, a v r. 1563 presadila zákon, ktorý článkom 62 oprávňuje „rodeným Maďarom" usadzovať sa v mestách a „kupovať a stavať domy na námestiach". Koncom 15. a začiatkom 16. storočia, keď uhorský chaos „bojom všetkých proti všetkým (nižšej šľachty proti vyššej a šľachta ako celok proti panovníkovi, poddaným i mestám atď.) nadobudol enormné rozmery, postavenie poddaných sa ešte výraznejšie zhoršilo. Snem v r. 1514 vyhlasuje 71 zákonov z ktorých je 62 proti zúboženým poddaným.
Str. 98
Slovenský ľud v dotyku s tureckými ozbrojenými hordami splatil priveľkú daň za ochranu európskej civilizácie. Územie Slovenska aj s obyvateľstvom ostalo Turkom ako obeť hladnému vlkovi za bezpečnosť Habsburgovcov a ich dedičných krajín i celej Európy. V r. 1663 odvliekli Turci do otroctva 150 tisíc obyvateľov zo Slovenska, keď už roku 1530 za pomoc J. Zápoľskému odvliekli 40 tisíc obyvateľov a v r. 1529 vypálili 3 tisíc usadlostí v Bratislavskej a Nitrianskej stolici. Obyvateľstvo muselo platiť dane vlastným feudálom a zároveň Turkom. Nikto v pohraničných oblastiach južného Slovenska si nebol istý ani len životom. Ohrozovali ich Turci, zle platení cisárski žoldnieri pozháňaní z celej Európy i bandúrie vlastných feudálnych pánov. Každý chcel svoje zdieral, lúpil, plienil. Ľud musel vychádzať na pole ozbrojený a v noci sa ukrýval s rodinami i dobytkom (majetkom) v horách. Sám sa dokázal často úspešne brániť proti Turkom, ako v prípade obyvateľov Slatiny, Ocovej, Krásnej Hôrky aj inde. A neraz sa dokázali Turkom nielen ubrániť, ale aj obrať ich o lup a najmä o zajatcov vlečených do otroctva. Územie Slovenska pustlo, ľud prišiel prakticky o všetok majetok, o dobytok, náradie, vozy, pluhy. Nebolo čím obrábať polia ani loviť, či vyrábať. Väčšina dedín a miest ľahla popolom a to i niekoľko ráz.
Str. 90
Najúčinnejšou zbraňou poddaných proti svojvôli vlastných pánov však zostali úteky, najmä keď k uvedeným povinnostiam poddaných pribudla aj povinnosť konzumovať určité množstvo (presne predpísané a stanovené) piva, vína, liehovín a ďalších produktov. Ak predpísané množstvo neskonzumovali, aj tak ho museli zaplatiť ako spôsobenú škodu pánovi za ušlý zisk. Podobne to bolo aj s nákupom potravín, ktoré navyše sami vyrobili a odovzdávali ako naturálne dávky do panských sýpok a skladov.
Str. 92
V 17. storočí sa pomery poddaných ešte väčšmi zhoršili v dôsledku protihabsburských povstaní šľachty. Veľká časť feudálov sa spravovala zásadou, že poddaný je vraj ako vŕba! Čím ju väčšmi orezávaš, tým väčšmi rastie". Najčastejšie sa však pridržiavali zásady podľa potreby pána a jeho úradníkov".
V osemnástom storočí po oslobodení z tureckej okupácie Dolnej zeme je na území Slovenska relatívny mier a pokoj. V jeho prvej polovici však vrcholí protireformácia, pokračujú procesy s bosorkami, šíri sa chiliazmus a v kultúrno-duchovnom živote poddaného ľudu je to obdobie temna. Za tejto situácie koncom 18. storočia proti vyčerpanému slovenskému ľudu nastupuje celkom nový nepriateľ – maďarizácia. Bolo to už obdobie, keď na Slovensku pôsobila silná vrstva vzdelancov, ktorá vyšla zo slovenského ľudu.
Slovenský ľud to nezlomilo. Na jeho čelo sa postavila vrstva vzdelancov, ktorá vyšla zväčša zo stredných vrstiev slovenského obyvateľstva a v tom čase už predstavovala značnú silu. Šľachta sa odnárodnila a pomaďarčila v záujme ochrany svojich privilégií. Základom prežitia slovenskej národnosti za značne nepriaznivých podmienok však bola kultúra, jej tvorivé rozvíjanie, ktoré napokon viedlo k utvoreniu dejinotvorného národného subjektu – slovenského novodobého národa.
Str. 93
