Potná chyža znovuzrodenia
Trvalo to asi hodinu – kým som si uvedomil, kde vlastne som. Už som dlho sedel v teple, ale ešte sa nepotil... Myseľ sa usilovne vyhýbala podstate veci: Dookola ma mrzelo, že som stratil v snehu baterky z požičanej čelovky – podobné vírili hlavou veci.
Aha, tak takto treba tú piecku naložiť a toto lepšie zavrieť... Už nečmudí – a hreje... Pomaly sa objavujú prvé kvapky potu.
Pekný je tento malý priestor. Chyža postavená na lesnej lúčke na vrchu kopca – z hliny, dreva a slamených balíkov. Malý otvor, ktorým sa po štvornožky vlieza dnu, v strede oheň v plechovej peci, po stranách drevené lavice. Horia sviečky. Sedím nahý. Priateľ tiež.
Zrazu precitávam, skúmam: Čo sa to vlastne deje? Prečo sa to vlastne hrejeme? Prehrievame? Prečo to takto robíme už od nepamäti? Nie len pôvodní obyvatelia Ameriky mali potné chyže: mali ich aj pôvodní Slováci... Vlastne dodnes ich máme, len už v inej podobe. Táto je výnimkou: je kruhová a oheň je v strede.
Oheň v strede: Zdroj tepla je v strede sveta. Naším svetom je malý kruhový teplý chránený priestor. Pozerám na malý východ von, prichodí mi obraz cesty z maternice...
Pozerám na svoje prekrížené ruky a nohy – akoby sa teplu bránim. Prečo? Veď práve preto som tu! uvedomím si.
Precitávam a otváram sa – vedome. Otváram sa teplu, zdroju, láske – tej božskej sile spojenia Zeme a Slnka – desiatky rokov stromami zbieranej a pre nás ako dar uchovávanej v ich telách – a teraz v priebehu hodín razom uvoľnenej! Tu v piecke v strede malého sveta: pre nás, aby sme zbadali, že láska jestvuje...
Nie vždy sa všetko udeje správne, prirodzene, ladne... Niekedy nás násilie vyvedie z miery a pocítime bolesť... Keď je to prvý raz – je to prvotná bolesť. Bolesť odlúčenia dieťaťa od matky. Smrteľná hrozivá bolesť – zrada našej láskyplnej bohyne!
Zradený sa skľúčim a uzatváram. Pútam sa. Už to nechcem zažiť! Utekám pred strachom. Radšej budem sám, ako znova zažiť smrteľnú ranu oddelenia...
Čo sa vtedy vlastne stalo? Vytiahli ma z lona na svet skôr, ako som bol pripravený? Vzala ma ako novorodenca do rúk zdravotná sestra a revajúc ma odniesla preč od zdroja života, odrezala ma od bohyne, od matky, od zeme? Reval som v kočíku? Rodič, ktorý bol pre mňa všetkým, ma odsunul? Objavil sa smrteľný strach z opustenia? Obrnil som sa vtedy voči láske zo strachu pred tým, že znova prežijem hrôzu jej straty?
Možno to bolo trochu inak a možno sa to deje v našej spoločnosti bežne. Málokedy je všetko dokonalé. Málokedy sú rodičia dokonalými bohmi – aj keď v detských očiach takými vždy sú... K životu však patrí aj ladnosť aj pernosť, aj pohodlie aj násilie... Našťastie sa z rán dokážeme vyliečiť, zahojiť ich a znova sa sceliť, prepojiť, uzdraviť. Ako?
Tak, že si rany priznáme. Prestaneme ich obchádzať, popierať, utekať od nich. Prestaneme sa snažiť ovládať lásku predstavami a potom žiarliť, keď uväznená zomiera. Prestaneme sa brániť hlbokým nahým ľudským spojeniam. Láska je divá, jej podstatou je otvorenie a spojenie, v zajatí hraníc vier a názorov, v oddelení múrmi svetov – hynie. Hynieme aj my, keď sme bez zdroja... Naťahujeme sa po sile – ako deti si ju pýtame, požadujeme, nárokujeme si a – kradneme. Ťažíme a vykorisťujeme... Už nie našu matku – ale celú matku zem – a jeden druhého navzájom.
To som si uvedomil: Raz ma láska zradila – raz ma teplo zmiznutím ranilo – a ja sa mu stále bránim. Aj teraz, keď je na dosah. Stačilo! Otváram prekrížené ruky. Otváram dlane tvorivému Ohňu – božstvu v strede sveta našej malej teplej chyže. Prijímam tú božskú silu. Púšťam ju do seba.
Odpúšťam. Bolesti a rany sú prirodzenou súčasťou života – a rovnako je aj uzdravenie. Ak bolesť vzniká zábranami v láske, tak uzdravenie spojením v láske. Znova sa vnáram do toho pocitu, znova prežívam a pomyseľne prepisujem ten dávny bod v čase...
Potná chyža je od dávna liekom. Čo sa bolo raz pokazilo – teraz vieme napraviť a dať do súladu s pravdou posvätného sveta. Ak som bol násilím donútený čeliť zime skôr, ako som bol pripravený, ak odvtedy skĺzam k jednej či druhej krajnosti, stratiac svetlý stred... Teraz mám možnosť znovu začať. Od znova. V miery a miere. Začiatok je posvätný a udáva prvý pevný bod.
Už sa zo mňa leje pot prúdom. Čistím sa. V pravú chvíľu vyliezam von, cez nízku chodbu a bránu z dvoch kobercov, štrbinou v tvare ženskej pošvy vyliezam. Som plný príjemného tepla. Pripravený! Tentoraz to bolo správne.
Vyliezam nahý pod oblohu sveta. Vyliezam na svetlo sveta do mesačnej noci – ale príde deň. Radostne sa váľam v snehu, pozorujem lúku, brezy, stopy v snehu. Priateľ ma oblieva vedrom vody a ja kričím od vzrušenia. Nevnímam chlad – som plný sily. Vykračujem do nového sveta. Uzdravený. Už je dobre, už je mier.
Našiel som zdroj. Znova som v krútňavách a kolobehoch času prežil ten duchovný okamih, ktorý raz spôsobil bolesť – ale tentoraz prežitý nanovo priniesol radosť a šťastie. Začarovaný kruh sa zmenil na vír, na závitnicu života. V oddaní zmene, v novom otvorení sa svetu – cítim závan zázraku.
