Ranný obrad

Väčšinou som sám. Dnes ma prekvapila moja 10-ročná sestrička. Spoza stromov presvitá svieže ranné slnko. Bude teplo.

Kľakám si a dýcham. Lenka po mne opakuje. Rozpažujem ruky, vypínam sa, zadržím dych... Rozjímam a vnímam. Lenka tiež, pozerá sa jedným okom na mňa, či to robí správne. Vzopneme ruky v modlitbe. Kľakáme si na zem.

Na každú stranu Slnka, na poludňajšiu, západnú, polnočnú aj východnú. „Chvála za tento deň! Chvála za toto áno!“ vydychujeme, oddychujeme, prijímame silu svetla.
Teším sa a Lenka tiež. Začiatok dňa je dôležitý – ranné naladenie sa s nami nesie celý deň...

A teraz voľne! Pustím sa akoby do tanca na hudbu mne vlastnú – na tú, ktorú iba ja cítim. „Veď každý sme iní. Dievčatku ladí iný pohyb, skok či vlna, iné mu spraví dobre, iné ako mne – dospelému chlapovi... Teraz už nemusíš po mne opakovať...“ Usmievam sa.

Deti prirodzene napodobňujú. A my ich v tom v školách podporujeme – ba nútime. „Spravila som lastovičku na telesnej,“ zdôverí sa zrazu Lenka, „a keď som začala mávať krídlami, pani učiteľka sa na mňa nahnevala.“

Často vidím ľudí cvičiť. Je to dobré, ale... Prečo tie polovojenské spartakiády? Jeden ukazuje, ostatní opakujú. Nechávajú sa opravovať. Ako unifikované stroje sa nechávajú viesť jedným vodičom...

Prečo si nedôverujeme? Nevedieme sa? Nevieme? Možno je to len nezvyk – prebrať vlastnú zodpovednosť za svoje konanie. Však aj v tom sa môžme cvičiť – jednoduchým ranným obradom.