Slávnosť úcty a porozumenia

V Bystrici bolo v sobotu malé podujatie. Rozhovory, príbehy ľudí, hudba – bolo to cigánsky ladené. Taký malý odpor na vlnách otázok okolo pána župana Kotlebu a blížiacich sa osláv SNP. Slávnosť úcty a porozumenia sa skončila predčasne. Nejakí podnapití holohlaví chlapi presekli kábel a kapela prestala hrať. Došlo k potýčke, dosť drsnej – ale len slovnej. Cigáni sa nedali. Väčšina ľudí po tomto odišla – na besedu v kruhu nás ostalo len pár. Medzi inými, hlavne občianskymi aktivistami, boli aj dvaja poslanci za mesto. Jeden z nich hovorí: „Ja nedelím ľudí na bielych a cigáňov. Ľudia sú pre mňa dobrí alebo zlí.“

Sú tí náckovia zlí ľudia? Sú tí cigáni zlí ľudia? Alebo sú zlí tí, čo delia ľudí na dobrých a zlých?

Veď aj tí holohlaví chcú len lepší svet. Konajú v dobrej viere... Boja sa o budúcnosť nás, nášho národa – a v podstate majú pravdu. Naša minulosť bola naozaj pokrivená a jednostranne vyložená. Naša spoločnosť je naozaj vo vážnej kríze a najviac to možno vidíme práve na cigáňoch. Ani nie preto, že by oni boli ten problém – krásne nám však nastavujú zrkadlo.

Cigáni stále žijú skutočne spoločensky. Plne prežívajú svoje pocity. Sú prostí – a zväčša neprispôsobiví. Neprispôsobili sa priemyslu, trhu, strojom – nezapredali sa. Našli si cestu ako so štátom vybabrať. Zato my ostatní sa nechávame ústavmi, bankami a spoločnosťami doslova zodrať z kože... Nie je však príjemné do vlastného hniezda – ľahšie sa na suseda nadáva.

To nie je cigánska otázka či „problém“ – je to otázka nás. Naša vlastná kultúra je v rozklade a pod útokom... Strhávajú nás prúdy komercie, vymývajú nás masmediálne tupé vzory, cvičí nás v slepej dôvere a nezodpovednosti nami velebené vlastné školstvo – žiadny pán učiteľ to za nás ale nevyrieši. Žiadny vážny pán, poslanec, ani vodca to za nás nespraví... Žiadny zákon, ani policajt, ani billboard „Bez drog a s toleranciou“ nepomôže. Ani genocída a ani „konečné riešenie“ nie je riešením našej otázky – pozrime sa na súčasné Nemecko... Odpoveďou nie je ani odsúdenie zla, zlých cigáňov, zlých náckov, alebo bezpečnejšie: prosto „zlých“ ľudí.

Mal som aj ja obdobie. Cítil som, že všetko je zle. Veľmi som túžil veci napraviť. Bol som v smútku, zmätku, prepadal som bezmoci. Viem si živo predstaviť, že u niekoho iného tento stav nevyústil do nechute a nezáujmu ako u mňa – ale do hnevu a činu. Mladý človek zaútočil na cigánku s deťmi. Kamaráti ho potľapkali po pleci: „Dobre si spravil.“

Mladí prirodzene túžia osamostatniť sa od rodiny a stať sa súčasťou nejakého spoločenstva. Aký výber máš na sídlisku? „Mohol som sa pridať k náckom, k feťákom alebo k cirkevníkom,“ povedal mi môj bývalý spolužiak... Sem-tam sa vyskytnú aj iné možnosti, okolie však tvorivej činnosti mladých nepraje. To, že tvoja činnosť má zmysel a je spoločensky dôležitá, poznáš podľa toho, že začneš niekomu vadiť... Skupina mladých a neskúsených však útoky „sťažovateľov“ dlhodobo bez záujmu a podpory okolia a úradov neustojí. Mimo toho, v našom systéme mladí, ktorí chcú niečo zlepšiť, vlastne ani nemajú priestor. Ako-tak úspešné sú len polovojenské zoskupenia, ktoré stavajú na overených krízových vzoroch a voči okoliu sa obrnia.

Jestvuje vôbec riešenie? Trúfam si povedať, že áno. Tým, že sme sa prispôsobili – tým, že sme sa my „bieli“ civilizovali – nahradili sme tak vlastne naše prirodzené medziľudské spoločenské vzťahy vzťahmi umelými, formálnymi. Civilizovaní sa však nerodíme – dačo nám dá rodina, ale predovšetkým sme však pre tento účel ustanovili školy. Tieto školy nie sú miestom budovania spoločenstva a ani miestom prirodzeného učenia sa ľudskému spolunažívaniu a spolupráci – práve naopak. V škole ťa nevedú k tomu, ako druhého cítiť, ako mať v úcte jeho názor a spôsob života. Nevedieme tam deti k tomu, aby si osvojili tie dnes tak opovrhované cnosti, ktoré sú však základom zdravých medziľudských vzťahov, základom citu, úcty, porozumenia, dôvery, spolupráce, miery a mieru...

Naopak, v škole ťa naučia, že všetko zariadi pán. Naučia ťa vzdať sa svojej zodpovednosti v prospech vodcu. Tento pán však za nás náš „problém“ schopný vyriešiť nie je. On spraví niečo iné: aby si zachoval postavenie a vážnosť, tak „problém“ odsunie, poprie, potlačí, či prenesie inam – alebo: nájde vinníka, obetného baránka... Ďalším výrazným školou podsúvaným vzorom je hodnotenie a posudzovanie. Niet divu, že prejdúc takýmto „vzdelaním“ potom ľahko skĺzame k nálepkovaniu: Ja som lepší a ty si horší, ja som dobrý a ty si zlý... Výsledkom je, že ty ako „dobrý“ nedokážeš uznať svoju chybu a prijať nepríjemnú spätnú väzbu. Roky ti totiž bol predstaveným vzorom pán učiteľ, ktorý koná všetko správne a neomylne a príčina ťažkostí je vždy dakde mimo neho...

Aké je teda to riešenie? Začína sa u teba. U nás.