Dve tváre čohokoľvek

Bavím sa na Internete s ľuďmi nadšenými pre Slovanstvo. Často sa v pohľade na naše duchovné dedičstvo a dejiny zhodneme – často však aj nie. Niekedy poviem niečo – a⁠ ty máš pocit, ako by som ťa ohrozil. Akoby som chcel pod­kopnúť tie základné kamene, na ktorých si staviaš to­to­žnosť. Toto vôbec nie je príjemné – a ty sa prirodzene brániš. V duchu si ma onálepku­ješ – v⁠ lepšom prípade ako pomätenca, v horšom prípade ako úkladného nepriateľa. Možno ma dokonca začneš otvorene osočovať.

Veď je to len názor! Prečo sa tak brániš? A to všetko len preto, že som povedal, napríklad, že biblia v súčasnej podobe je podvrh: že bola prepracovaná otrokármi na Nikajskom koncile – s cieľom duchovne zlomiť ľud a pri­praviť pôdu pre feudalizmus.

Alebo ma odsúdiš za môj názor, že starí Sloveni vlast­né písmo v dnešnom ponímaní nemali. To, že dnes sme tak posadnutí písanými textami vôbec ne­znamená, že aj naši dávni duchovní predkovia takí boli. Spoločný duch nemusí stáť na knihe – naopak – on je oveľa silnejší a životaschopnejší, keď stojí na žitej skutočnosti, na ľud­skosti a prirodzených zákonitostiach sveta a Všehomieru. Napríklad na spievaných pies­ňach, na obradoch, na ži­tých ľudských príbehoch spojených zo Zemou a Slnkom, a⁠ nie na faktoch za­kliatych v knihách...

„Lužeš, si jasný biorobot, ktorý je na zlej strane, na strane temna,“ dokonca takto mi raz niekto odpovedal... A celkom sa trafil! Naozaj je to o dvoch stranách – o stra­ne svetla a strane temna.

Svet je svetlý. Všehomier je mierový a mierny. Aj tvoj duch je svetlý, ak stavia na prirodzených zákonitostiach sveta, ak je v súlade so skutočnosťou a ži­votom. Toto je dobrý svet. Nie náhodou boli starí Sloveni známi ako ná­rod Slnka a svetla. Kde je teda tá temnota? Tá zlá strana?

Čo ak si zakladáš na sprostredkovanej skutoč­nosti? Nie na priamom zážitku sveta, ale len na jeho od­razoch? Čo ak staviaš svojho ducha na viac či menej krivých od­razoch svetla sveta, zrkadlených cez iných ľudí, cez knihy, filmy, učenie a ideológie?

Aký je to pocit, stavať svoj život na odrazoch v zrkad­lách? Možno vnútri cítiš vratkosť a neistotu – a o to viac sa možno presviedčaš o skutočnosti a pevnosti týchto obrazov. Ony sú však od podstaty krehké a klamlivé! Veď na fotke vlastne nie je fotografovaný človek, je tam len jeho od­raz, je tam obraz zachytený objektívom, zúžený, skreslený, ob­me­dzený pohľadom – názorom fotografa.

Čo ak sa tvoj duch s takýmito čarovnými klamlivými odrazmi stotožní? Čo ak si bol od detstva vzdelávaný k⁠ tomu, aby si im veril?

„Cigáni sú súčasťou našej krajiny – ak nenájdeme cestu, ako sa vzájomne vo svojej odlišnosti pochopiť, uctiť a prijať – bude to so Slovenskom len a len horšie – zničíme sa na­vzájom,“ hovorím. Nepočúva sa to príjem­ne. Kde je to čisté vysnené Slovensko? Kde je tá pohodlná monokultú­ra jedného názoru, jedného ducha, jedného bieleho vzhľadu a jedného dobra?

„Lužeš, si posadnutý zlým duchom, si najatý agent...“ zasa počujem. Ešte že je medzi nami Internet, inak by som už hádam mal aj modrinu pod okom. Takže kde je tá podstata zla a násilia?

Je tam rozpor v našom súčasnom slovenskom duchu – je tam hlboká rana – rana medzi predstavou a životom. Je to rana medzi ideológiami a skutočnosťou, medzi umelým priestorom predstáv a pravdivým svetom Zeme.

Je to hlboká rana zaťatá do stromu života, do tohto ústredného znaku nášho slovenského duchovna. Je tam dávny nepriznaný sek v kmeni nášho spoločného života. Táto rana bolí a ľahko sa podráždi... Rozpoltenosť, neúp­rimnosť, strach, neistota, napätie, odsudzovaniu, osočo­vanie, bránenie sa – toto všetko sú jej príznaky.

Ak je tvoj život postavený na krivých odrazoch, je len pochopiteľné, že sa brániš. Ten strach je obrovský – veď ohrozuje samotnú tvoju pod­statu. Je to strach zo smrti – pod jeho vplyvom si násilný, dokonca dokážeš vraždiť...