Deň je dar

Čo je to život? Dokážem ho zmeniť? Aké je moje poslanie? Osud? Aký je môj sen? To sú veľké otázky. Príliš veľké. Presahujú ma. Ochromujú ma. Život je príliš veľké sústo.

Ráno som vstal. Nevbehol som hneď do víru zvyku či povinnosti. Nenechal som si budíkom prehlušiť sen – nenechal som sa vytrhnúť... Pekne pozvoľna. Cítim to ranné prúdenie. Preciťujem sen.

Teraz je čas, čas vstať – cítim. Hlbokým nádychom rozdúcham môj vnútorný oheň. Mám hodinu – spravil som si ju. Spravil som si priestor. Vychádzam do sveta. Vlastne len von, na terasu. Zdravím Slnko a Zem. Dlho stojím v rozjímaní. Pretiahnem sa. Vytrasiem sa. Pozvoľna sa vo mne sila prebúdza. Zacvičím si. Zaskáčem.

Zatancujem. Zrazu viem, aký bude môj deň. Bude dobrý. Som nadšený.

Život je veľké sústo – deň je daný. Deň je primeraný. Už viem, na čom idem pracovať. Naladil som sa a ide to ľahko, hladko, mám dobré nápady.

Pracujem. Náhle zbadám, že sa strácam. Zmotal som sa v nejakom víre myšlienok – už nemám nadhľad. Neviem sa sústrediť. Nejde to ďalej – odstupujem a zas si tvorím priestor. Uspávam počítač. Prejdem sa. Zapískam si na koncovke. Dám si studenú sprchu. Očistím sa a som zase svieži. Prebudený.

Deň nech je dobrý. Nepožičiavam si z nasledujúceho dňa. Nedobieham dlhy dňa predchádzajúceho.

Som spokojný.

Chvála za tento deň. Chvála za tento život.