Vonku prší. Dnes som umýval podlahu v chráme u brnenských Harekrišňákov. Potom som príjemne zmokol cestou domov. Mám chuť si ešte aj studenú sprchu dať a očistu zavŕšiť. Namiesto toho však sedím a dumem: Ako nájsť mieru? Mieru medzi voľnosťou a slobodou a zvykom a rozvrhom?

Dve noci pred jarnou rovnodennosťou som nevedel za­spať. Nedokázal som sa uvoľniť. Bol to pocit, ako by som si zrazu ničím nebol istý.

Ako si sa naučil hovoriť? Chodiť? Bolo to namáhavé? Trápil si sa? Musel si sa do toho nútiť?

Prirodzene prebieha učenie samovoľne a je radostné. V prírode je žiaduce, aby sa tvor učil neustále – a príroda to zabezpečila: učenie nám robí radosť! Prirodzene si dokonca pamätáme všetko, čo sme kedy zažili.

Ano, obřady mají smysl, udržují řád světa, pokud jsou to tedy ty správné, smysluplné obřady a né vymyšlené. Měli bychom se vrátit ke správným obřadům, ale které to jsou?

Práve som sa vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúry dom v⁠ dedinke pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spo­loč­ných obradov, rozhovorov, hostiny a hudby.

Stojím pred múrmi bývalých kasární, dnes utečeneckého tábora blízko slovensko-rakúsko-maďarských hraníc. Prší a vonku pred táborom nie je veľa ľudí. Rozprávame sa s dvoma mladými chalanmi z Afganistanu. Sú tu už dva-tri mesiace, vyzerajú dobre, sú slušne oblečení, bystrí, hovoria anglicky.

Starám sa tieto dni o nášho psíka. Nedarí sa mi to. Je to hlavne otcov psík a pekný vzťah má aj s mamou a mojimi sestrami. So mnou nie. Nepočúva. Uteká. Neviem ho ovládať inak ako násilím a strachom – a nakoľko násilný až tak nie som, skôr to len hrám – a on to vie – má ma v labke.

„Bosý lesom – v sile som,“ bežím lesom, spievam si, zariekavam. Je to zvláštny pocit, úplne nový vnem. Diví, oslobodzujúci a zároveň hraničný – musím byť veľmi obozretný, sústredený. Vnímam okolie – som sústredený nie na nejaký bod mimo mňa, ale na celý svet.

Základnou školou sme prešli všetci. Je pravdepodobné, že nás to nejak poznačilo – ale keďže poznačení sme všetci, ťažšie rozoznať následky. Jednoducho: sme normálni.

Za dlhé vlasy dvojka zo správania? Našťastie sa to týka len chlapcov a našťastie do tejto školy moja sestrička už nechodí. Budova sa im rozpadá, rovnako ako medziľudské vzťahy. O vedomostiach detí radšej pomlčím.

Kde nabrať silu spraviť krok? Vniesť tú zmenu do života? Tú, čo stojí predo dvermi, na prahu a už sa pýta... Cítiť aká bude ozdravná.

Ale je to smrť, smrť toho, čo bolo. Otvára priestor pre svieže, nové.

Sila tu je. Bohatstvo. Boh.

Len sa ju zdráhame prijať.